K a K studio

Vitajte

Hodiny

Vtipy:D

Moja ikonka - viac ikoniek a bannerov v rubrike: Bannery a ikonky

klikni

Moja ikonka 2

K

SKUPINA K a K štúdia na facebooku

STRÁNKA K a K štúdia - na FACEBOOKU

- - Seriál - VŠETKO JE PROBLÉMOM - -

Tak a máme tu prvý seriál z dielne K a K štúdia. Seriál sa volá - Všetko je problémom. Privítali by sme, keby ste si ho prečítali ( aj keď je trošičku kontroverzný a nie všetci budú vedieť pochopiť humor tohto seriálu ) a napísali naň vaše názory či už v komentároch alebo na Facebooku (  http://www.facebook.com/group.php?gid=102728758821 ).

Diky a dúfam, že sa bude ( aspoň niekomu ) páčiť     

Všetko je problémom - Páskový zločinec - 6. časť

„ Vstávajte. Vstávajte.“ ďalej naliehal Vasilovič. „ Hmm, že vstávajte. Že to hovoríš práve ty, čo sa bojíš lietania.“ povedal Dano a pomaly vstal. Nasledovali ho aj ostatní ležiaci. Vasilovič však ostal na mieste. „ Vasilovič, hééj, čo je, ideme.“ kričal na neho Timotej. „Dano, ty si na chybe, nemal si mu pripomínať ako sa bojí lietania. Teraz ho odtiaľto nedostaneme.“ gánil Timotej na Dana. Dano zjavne nervózny si zahryzol do jazyka. ( Problém bol v tom, že nie obrazne, ale aj doslovne. A povedal: „AU!!“ ). „ Zavolám ja do nemocnice. Nech donesú nosítka a dajak ho privezú ku lietadlu.“ dostal bombový nápad Pedro. „ Ty, ty už nevymýšľaj so záchrankou, dobre vieš, ako to dopadlo minule, keď sme ju chceli volať.“ nahneval sa Timotej. „ No, áno, chceli sme zavolať záchranárov ale Vasilovič zavolal hasičov.... No ale to bol Vasilovič. Ja sa v číslach nepomýlim.“ ubezpečoval Pedro Timoteja. „ No schválne Pedro, povedz mi číslo na záchranárov.“ skúšal ho Timotej. „ Ha. Myslíš, si, že som taký blbec ako Vasilovič, že neviem jedno poonďiate číslo na záchranárov?“ „ Blbý ako Vasilovič?! Ja som to počul!“ prehovoril zrazu Vasilovič a natiahol sa nazúrene ku Pedrovi s úmyslom, „jednú mu fľasnút“. „ No vidíš Vasilovič! Dano, záchranka nebude potrebná, Vasilovič sa pohol, prehovoril, no čo viac si môžeme priať. Aj keď ja osobne by som bol šťastnejší keby radšej mlčal... EHM, EHMM. No môžeme ísť.“ zavelil Timotej a považoval situáciu za vyriešenú. To však ani zďaleka nebola. „ Héééj, hééj beriem späť, ja som stále paralyzovaný. Mňa si nevšímajte, pokračujte v diskusii.“ povedal Vasilovič. „ Ja som hovoril, že by som bol radšej, keby mlčal... TOTO JE UŽ MEGA MEGA HLUPÁK.“ kričal Timotej. „ Timotej, ja by som k tomu pridal ešte jedno MEGA. MEGA MEGA MEGA HLUPÁK.“ povedal názor Ďulo.

„ PREČO? PREČO?“  Timotej zúril na maximum. „ No lebo to má potom lepší efekt, lepšie to znie. No len si to vyslov: MEGA MEGA HLUPÁK... To znie nejak tak nemastno, neslano. Ale zato keď vyslovíš: MEGA MEGA MEGA HLUPÁK. To už je efekt! Paráda. No nie?“ usmievavo vyprával Ďulo. „ A keď sme už pritom. Osobne nemám rád vo veciach bordel. Teraz narážam na teba Vasilovič. Tak keď si raz paralyzovaný, tak sa nebudeš hýbať, no nie?! Myslím si, že je to logické. Tak sa pekne vráť na miesto kde si stál predtým. A tvár sa viac paralyzovano.. No...!!“ pokračoval. „ JA SA ZBLÁZNIM, JA SA ZBLÁZNIM, JA SA ZBLÁZNIM!!!“ kričal naďalej Timotej. „ No vidíš to, hneď je to lepšie. Zapamätaj si, trikrát, nie dvakrát. Pekne.“ pochválil ho Ďulo. „ No ešte mi aj zatlieskaj.“ ironicky naliehal Timotej. „ Nóó, jasné, sorry, ja som zabudol TĽAP, TĽAP.“ zatlieskal mu. „ Ja sa VÁŽNE ZBLÁZNIM!!!“ zopakoval svoje aktuálne pocity Timotej. „ A ja si vážne asi znovu ľahnem.“ Dohadujte sa, ja si oddýchnem, potom ma upozornite, keď už pôjdete.“ vyslovil to, čo chcel vysloviť Majo a opäť si ľahol na zem. „ No tak pokračujme. ČO teda teraz? Nejdeme teda do toho Londýna?“ pýtal sa Timotej. „ Pokračujme, kde sme skončili. Pýtal si sa ma, či vôbec viem číslo na záchranárov.“ povedal Pedro. „ Záleží na tom? ČO teraz na tom záleží, či čo?!“  vyzvedavo sa pýtal Timotej. „ No k riešeniu našej situácie to nepomôže, ale aspoň ťa presvedčím, že to viem. A vlastne očistím v tvojich očiach moje meno. Už ma nebudeš mať za blbca. Prosím.. Je to pre mňa veľmi dôležité.“ vysvetlil a prosil Pedro Pero. „ No dobre, keď to je už pre teba také dôležité, tak sa ťa teda pýtam: „Pedro aké je číslo na záchranárov?“ povedal Timotej a Pedro natešene začal odpovedať: „ No, číslo na záchranírov je.. Hmmm... Niečo vám zahrám.“ zmenil rýchlo tému Pedro a už bežal po cimbal. „ Ty nám nič nezahráš, ty mi pekne odpovieš na otázku, aké majú číslo záchrankári a potom nejak odtiahneme Vasiloviča a nasadneme na lietadlo.“ chytil Pedra pod krk Timotej. „ Tak teda....“ riekol Pedro a nachvíľu sa odmlčal. „ No dobre, neviem číslo na záchranárov. Ale tu niekde v mobile mám číslo na Horskú záchrannú službu.. Počkaj... No áno, tu je to... Horská záchranná... Môže byť?“ spýtal sa Pedro keď uvidel Timotejov stále zamračený xicht.

„ Horská záchranná? To myslíš vážne? Veď tí by sem ani neprišli. Tí zasahujú len v horách. Vidíš tu nejaké hory?“ komentoval Ďulo. „Mám tu horalky... Bude to stačiť na navodenie horskej atmosféry?“ ozval sa zo zemi Majo.

 „ Lietadlo do Londýna o chvíľu odchádza!“ zaznelo z haly letiska. „ No tak rýchlo čo s ním? Ideme bez neho alebo čo?“ riešil vážnu situáciu Timotej. Odpoveďou mu bol nadšený beh Vasiloviča. Ktorý sa znenazdajky rozbehol do letiskovej haly takou rýchlosťou, že tentoraz ostali paralyzovaní jeho kamaráti. Normálne za ním nestíhali. „ OMAĽOVÁNKY! Tak tu ste.“ zastal Vasilovič pri pultíku s nápisom: Omaľovánky – Potešenie pre deti. Schmatol všetky omaľovánky, ktoré boli k dispozícii a potom veselo utekal ďalej. 

STIHLI TO. Stihli lietadlo do Londýna. Aj Timotej bol už pokojnejší. Oprel si hlavu o operadlo, usmial sa a v taške začal hľadať svoj walkman. A veru o chvíľu ho aj našiel. Nenašiel však kazety. Zhrozene zistil, že si zobral len LP-čka. Ani to ho však neviviedlo z rovnováhy. Keď už nemal čo počúvať, dal si na uši aspoň slúchatká na navodenie imidžu. Náladu mu dokonca nezhoršil ani fakt, že sa rozpadli. Veď idú do Londýna. Sú bližšie k dolapeniu Páskového zločinca! Podobnú pohodu prežíval aj Dano, ktorý sedel s Majom. Rovnako aj Ďulo, ktorý dumal nad tým, prečo letuška nelieta ale chodí. A prekvapivo aj Pedro, ktorý sa vynašiel a keďže nemal pri sebe cimbal, zahral si aj tak. Na neviditeľný cimbal. Teda búchal rukami vo vzduchu do vzduchu. Výnimku tvoril kto iný než Vasilovič Vasilenko. „ Whúúúm. Whúúm. BUUM!“ To sa chlapček vedľa Vasiloviča hral s lietadielkami. „ Chlapče počuj. PRESTAŇ! Normálne tu privoďuješ apokalypsu, apokalypsu tu privolávaš. Nenarážaj s tými lietadlami do seba. Prosím ťa, si ako malý. Koľko máš rokov? Desať?“ rozčuľoval sa na malého chlapca. „ Sedem.“ dostal odpoveď. „ Aha. Sedem? Tak mi láskavo vysvetli prečo vyzeráš na desať. To si si ako mohol dovoliť?“ pokračoval Vasilovič. Chlapček sa pozrel na muža, na svojho spolusediaceho. „ No láskavo do toho nezaťahuj svojho deda!“ všimol si chlapcovo gesto Vasilovič. To však už „dedo“ prehovoril: „ Pane neobťažujte môjho syna.“ „ AHA! Takže vy ste jeho otec. Prečo vyzeráte ako jeho starý otec?“ povedal Vasilovič. „ Vy ste mi čudná rodinka.“ dodal. „Pane neobťažujte môjho syna.“ zopakoval žiadosť chlapcov otec. „ Éj chlapče, ty máš ocka na baterky? Furt opakuje to isté.“ smial sa Vasilovič. Chlapík sa nazúril, vyhrnul si rukávy, vstal a zazrel na Vasiloviča. Ten hneď skrotol. „Fajn... Nič som nepovedal.“ schúlil sa Vasilovič a vzal si do ruky jednu z omaľovániek. „Dedo, ten ujo je riadne hlúpy. Dobre sme ho dostali, že vraj otecko.“ pošepkal chlapček do ucha svojmu dedovi. „ Chlapče, on nie je hlúpy. To je tajný agent. Policajt. Dáva pozor na našu bezpečnosť. On sa len hrá na hlúpeho, aby splynul s ostatnými spolucestujúcimi a aby ho nikto neodhalil.“ vysvetlil dedo.   

 „ Dobrý deň páni, prajete si?“ opýtala sa letuška, ktorá sa práve zastavila pri Vasilovičovi a jeho spolusediacom Ďulovi. „ Uspávanku.“ vyhŕklo z Vasiloviča. Letuška sa zatvárila divne, Ďulo prevrátil oči, ale Vasilovič trval na svojom. „ Uspávanku.“ zopakoval želanie. A tak letuška či chcela, či nechcela musela zaspievať Vasilovičovi uspávanku. Skôr sa ale rozhliadla po lietadle, či niekto nepočúva tento jej bizarný rozhovor s cestujúcim a potom, keď zistila, že si ich nikto nevšíma.. ( Noo vlastne keď zistila, že celá posádka, ktorá sa na ňu a Vasiloviča pozerala s nemým úžasom nenápadne otočila hlavy preč..) Vtedy začala spievať: „ Búvaj dieťa...“ „ Nie ja chcem nejakú punkovú!“ namietal Vasilovič a tak dupol nohou, že piloti už mysleli, že je to turbulencia. „ SÓLO!!!“ vykríkol Vasilovič na letušku

, ktorá už fakt nevedela ako sa zatváriť. „ Už blúzni.“ ujasnil Ďulo. „ Viete pani, on je taký trochu divnejší. Ale tu napríklad ja. Ja som taký intelektuálny typ...Hmm? Nemáte lampu náhodou? So mnou sa môžete rozprávať na vysokej intelektuálnej úrovni.“ “vyspovedal sa jej“ Ďulo. Potom sa nadýchol a povedal: „ Počujte, ja mám na vás takú otázku, vy keď ste letuška, prečo nelietate ale chodíte?“ Letuška ešte chvíľku stála pri hviezdom duu: Vasilovič – Ďulo a potom sa s krikom rozbehla za kapitánom. „ PÁN KAPITÁN,  PÁN KAPITÁN, však som správne na palube lietadla. Však... Však..“ „ Hmmm... Hmmm. Takže moja otázka nebola zodpovedaná. Moja otázka sa stala básnickou. Hmm. Byť či nebyť! To je otázka!“ lamentoval Ďulo. „ FARBIČKY!!!! JA NEMÁM FARBIČKY!!“ zakričal z ničoho nič Vasilovič. „POŽADUJEM OKAMŽITÉ PRISTÁTIE!!! JA NEMÁM FARBIČKY!!“ Dve letušky, ktoré tento Vasilovičov krik počuli, rovnako ako aj zvyšok posádky sa pozreli na seba. Vtom jedna povedala tej druhej – „Vasilovičovej letuške“: „ Počuj Karin, choď ku nemu ty. Choď to vybaviť. Ty už máš skúsenosti. A aspoň ja chcem ostať v psychickej pohode. Choď“. „A mysli na to, že svet je krááásny, vtáčiky spievajúúú.“ povzbudzovala ju. A tak letuška – Karin poslúchla. „ ČO JE?! ČO JE?! Nepozeraj tak na mňa a bež mi po farbičky!“ rozkazoval Vasilovič. „ Ale pane...“ snažila sa ho upokojiť letuška. „„POŽADUJEM OKAMŽITÉ PRISTÁTIE!!! JA NEMÁM FARBIČKY!!“ opakoval Vasilovič Vasilenko. A bežal smerom ku kokpitu. „ CHCEM FARBIČKY!!!!  CHCEM FARBIČKY!!“ opakoval. „ Pane upokojte sa.“ opäť prehovorila Karin. Ale Vasilovič neposlúchal, v hlave mal jasne určený cieľ – získať pestrofarebné farbičky na vymaľovávanie veľmi zaujímavých omaľovániek. „ Pustite ma dnu! Som kapitánov syn.“ klopal na dvere kokpitu. Letuška sa ho snažila odtiaľ odtlačiť, ale márne. „ Kapitán nemá syna.“ oznámila mu. „ Tak som jeho dcéra!“ vynašiel sa Vasilovič. „ Pustite ma dnu!! CHCEM FARBIČKY!!!!“ kričal už hádam po stýkrát Vasilovič.

 

„ Pane upokojte sa. Toto nie je dôvod na pristátie.“ stále naliehala letuška. „ NIE?? A čo je potom dôvod na pristátie?“ vypytoval sa Vasilovič. „Tak napríklad také nahlásenie bomby na palube  lietadla.“ vysvetlila Karin. A toto vysvetlenie ju už o sekundu neskôr mrzelo. „ Jáááj.“ zamyslel sa Vasilovič. „ Na palube lietadla je bomba!!“ zakričal z plného hrdla, pozrel na letušku, či môže byť a rozpútal  paniku. „NÚDZOVÉ PRISTÁTIE! Na palube lietadla bola nahlásená bomba. Vážení cestujúci, zachovajte prosím paniku... Hmm, pardón vlastne pokoj. Zachovajte pokoj.“ ozval sa z reproduktora kapitánov hlas.Všetci cestujúci zrazu začali behať po lietadle. A niektorí dokonca požadovali otvorenie dverí. “Aby rýchlo ušli preč“. Pokojný ostali len dvaja pasažieri. Starý otec a jeho vnuk. Ktorí si stále mysleli, že Vaslovič je tajný agent. „ Vidíš chlapče. Ten ujo vie čo robí. Je v tom dobrý. Dáva pozor na našu bezpečnosť. My len ticho seďme a učme sa od majstra.“

„ Núdzové pristátie! Haló, haló. Na palube bola nahlásená bomba.“ to už bolo počuť kapitána. „ Psss.“ zavolala druhá letuška, Ketrin,  nenápadne na Karin. „ Karin počuj. Mali by sme tohto človeka spacifikovať, keď sa do toho nikto nechytá.“ navrhla. „ No neviem... Ale keď myslíš, skúsme.“ súhlasila Karin. Tak sa teda pokúsili spacifikovať nebezpečného násilníka s omaľovánkami v ruke, Vasiloviča Vasilenka. Nech ale skúšali akékoľvek chmaty, nedarilo sa im to. Vtom sa pri letuškách skúšajúcich prvky neidentifikovateľného bojového umenia a Vasilovičovi, poskakujúcom okolo nich zjavili piati muži - Timotej, Dano, Ďulo, Majo a Pedro. „Pane, prosím vás ľahnite si na zem.“ zúfalo poprosila Ketrin, keď na násilníka nič iné neplatilo. Vasilovič si ľahol. „No vidíš, aké jednoduché!“ pochválila skvelý nápad svojej kolegyne letuška Karin. „A teraz čo...“ opýtala sa Ketrin. „Ja nevieeem.“ zhrozene sa priznala Karin. „Nechajte ho tam ležať.“ navrhol Timotej. A keďže nikto neprichádzal s iným nápadom, Vasiloviča nechali ležať na zemi. Kým lietadlo sa pripravovalo na núdzové pristátie. „Echmm. VASILOVIČ.“ dramaticky poznamenal Dano, ktorý sa dramatičnosť snažil vliať aj do svojho pohľadu. „Poď sem.“ dokončil. Vasilovič sa teda chcel postaviť a podísť bližšie k svojmu kamovi Danovi. To mu však nebolo umožnené. Proti boli vyčítavé pohľady letušiek, proti ktorým nič nezmohla ani dramatičnosť Danovych očí. „Tak sa ku mne poplaz.“ navrhol Dano. Tento jeho návrh prešiel. A Vasilovič sa začal plaziť po zemi ako nejaký had. Ako nejaký had, ktorý sa nevie plaziť. Až sa nakoniec doplazil až k Danovi. „Vasilovič, a to čo ťa napadlo dať sem bombu?“ stíšil hlas Dano. „Ta vidíš.“ odpovedal Vasilovič a pokrčil plecami. „Dobre, ako mysliš..“ odvetil Dano. „Nevšimol si si, že žmurkol?“ zapojil sa do konverzácie Ďulo. „Všimol a čo...“ nechápal Dano. „Nevieš čo to znamená?“ prekvapene sa opýtal Ďulo. „Že mu do oka spadla nejaká smietka?“ hádal Dano. „Prepáčte páni, vy ho poznáte?“ zaujímalo Ketrin. „Koho Vasiloviča?“ vyhŕklo z Dana. „Áno, tohto pána.“ prikývla Ketrin. „Nie, nepoznám...“ odpovedal Dano. Timotej sa ťapol po čele. Pedro už chcel začať hrať na imaginárny cimbal, ale Majo hneď, nesúhlasným gestom zrušil jeho serenádu. „ Vážený cestujúci o chvíľu pristávame. Vráťte sa prosím na svoje miesta.“ žiadal kapitán. Cestujúci sa po prvotnej panike konečne ukľudnili a všetci sa vrátili na miesta, kde sedeli. Vrátiť sa chcel aj Vasilovič. „Vy nie.“ zatrhla mu to Ketrin. „No vidíte chlapi. Ja nemusím. Takéto výhody si môže dovoliť len sir Vasilovič Vasilenko.“ vysmieval sa svojim kamarátom Vasilovič. „SIR?“ Ty si čo, rytier?“ opýtal sa Dano. „A čo ja viem.“ odvetil Vasilovič. „Som rytier?“ obrátil sa Vasilovič s otázkou na Karin. „A čo ja viem?“ odpovedala. „A kto má vedieť?“ pýtal sa Vasilovič. „Tak asi vy.“ dochádzala trpezlivosť Karin. „Ja neviem.“ zopakoval Vasilovič. „Tento pán je rytier. Jeho chrabrosť o tom svedčí.“ zakričal otec chlapca, s ktorým mal Vasilovič konflikt. „No vidíte, som rytier.“ ozrejmil Vasilovič. „To vážne?“ tentoraz sa opýtal Majo. „A čo ja viem!“ nahnevane sa na neho osotil Vasilovič, ktorý stále ležal na zemi. „Už som vám vravel, že neviem. Čo ma nepočúvate?!“ dodal. ..... Čas plynul a lietadlo o chvíľu uskutočnilo bezproblémové núdzové pristátie. Tam už Vasiloviča čakali policajti. Aj s putami. „Fíha. Vždy som si chcel vyskúšať tie želiezka. Sa cítim jak vo filme.“ žasol Vasilovič a policajtom, ktorí ho niesli preč nekládal žiadny odpor. „Blýskajte. Blýskajte. Dnes som hviezda ja! Vasilovič Vasilenko!“ kričal, keď prechádzali okolo novinárov,  ktorí fotografovali, čo im fotoaparáty stačili. „Tak páni a teraz poďme k veci. Moja sláva, charizma, osobnosť a vyžarujúce ego zakryla hlavný problém prečo som tu. Chcem farbičky.“ vysvetlil Vasilovič, keď už boli vnútri. Policajti ho ale nerozumeli. Lietadlo núdzovo pristálo v Hamburgu. V Nemecku. „Farbičky?“ začudoval sa tlmočník. „Áno farbičky. Tie drievka s takými farebnými hlúposťami, no viete čím, na konci.“ vysvetlil Vasilovič. „Takže vy ste tu kvôli farbičkám.“ snažil sa zachovať vážnosť rozhovoru tlmočník. „Áno. A kvôli čomu inému by som tu bol? Pekne som kapitánovi oznámil, že chcem farbičky a on súhlasil a preto sme čo najskôr núdzovo pristáli. A som fakt rád a vďačný, že som sa stal hrdinom davov. Vďaka mojej odvahe postaviť sa za moje práva...“ vyhŕkla Vasilovičovi z oka slzička. „Ja to vidím inak pán Vasilovič Vasilenko.“ povedal tlmočník. „No to je vec pohľadu.“ súhlasne prikývol Vasilovič. „Ohlásili ste, že v lietadle je bomba.“ vysvetlil tlmočník. „V našom lietadle niekto oznámil, že je bomba?! Íííí!!“ prekvapene skríkol Vasilovič a vstal zo stoličky. „Vy ste nahlásili na palube bombu.“ povedal tlmočník. „Nespomínam si.“ oponoval Vasilovič.  „Ja som vlastne len pýtal farbičky a keď mi ich pani letešná...“ pokračoval. „Letuška.“ opravil ho tlmočník. „No pýtal som si farbičky a keď mi ich pani letuška nechcela dať, ostal som zhrozený. No a potom mi možno aj vykĺzlo niečo o bombe...“ dokončil Vasilovič. „A podľa vás je normálne, pýtať od letušky farbičky? A podľa vás je nehorázne, že vám ich nevedela zohnať?“ pýtal sa tlmočník. „Áno, nedať farbičky je odobratie osobnej slobody a práva na slobodné rozvýjanie talentu. Právo je na mojej strane, na chybe je letuška.“zbavoval sa viny Vasilovič. „Takže...“ začal tlmočník a zasmial sa. „No a kde mala zohnať farbičky keď ich nemali na palube? Ako ich mala vyrobiť?“ povedal. „No kde asi, mali sme klesnúť, na úroveň stromov, otvoriť okno, odtrhnúť haluz a vystrúhať mi ich!!“ vysvetlil Vasilovič. „Pane ale vy nie ste normálny.“ šplechol mu do tváre tlmočník. Vasilovič si sadol a znovu vstal zo stoličky a začal hulákať:„Ako nie som normálny? Ja som normálnejší ako normálny. Ja som Vasilovič Vasilenko!“ Tlmočník sa na neho len nemo pozeral a nechal ho nech pokračuje „vo svojom vystúpení“ ďalej. Vasilovič to samozrejme využil a: „Budem žalovať letušku – že mi obmedzila osobnú slobodu, budem žalovať vás – že ma tu ohovárate. Budem žalovať aj prezidenta USA!..“ vtom ho tlmočník prerušil zvedavou otázkou: „Prezidenta USA?! A toho už prečo?“ „Ešte neviem, niečo si nájdem.“ vynašiel sa Vasilovič. Dvere sa otvorili a dovnútra vošli pyrotechnici. „V lietadle nebola nájdená žiadna bomba.“ skonštatovali nemeckým policajtom, ktorí sa doteraz pozerali na vystúpenie: Vasilovič - tlmočník. Po tomto ozname sa policajti išli poradiť do kúta. Začali šepkať, aby ich nepočul obžalovaný. Teda v tomto prípade Vasilovič. „Chlapi, nechajte tak, on aj tak nevie nemecky.“ navrhol im tlmočník aby rozprávali normálne. Vasilovič sa samozrejme ozval: „Jak že neviem po nemecky? Ako sa opovažujete to tvrdiť? Ja po nemecky viem. GROSE GARTEN.“ „Vidíte, čo som vravel, kľudne môžete aj nahlas.“ zasmial sa tlmočník. „Ale veď predsa, povedal nemecké slovo. Vie nemecky.“ namietal jeden z policajtov. „Ale prosím vás a myslíte si, že rozumie tomu čo povedal?“ pochyboval tlmočník. „Sprechen sie Deutsch?“ skúšal Vasiloviča policajt. „Jo!!!“ štekol Vasilovič. A policajti sa začali rozprávať nahlas. „Vybavme to rýchlo. Veď ho nemôžeme dať do väzenia, to by znamenalo hromadný útek z väzníc. Nikto by to s ním nevydržal. A blázninec? To tiež. To by pobláznil aj tých, ktorých nemá, aj tých, ktorí sa nedajú.“ riekol starší skúsenejší policajt. Mladší kolega len prikývol a tlmočník oznámil Vasilovičovi potešujúcu správu: „Vážený pán Vasilovič Vasilenko s radosťou vám oznamujem, že ste slobodný.“ „No... A kedy som nebol?“ nechápal Vasilovič. „Znamená to, že nepôjdete do väzenia. No nič. Poďte idem vám kúpiť farbičky a potom poletíte vašim lietadlom spokojne ďalej.“ chytil Vasiloviča za plece a viedol ho preč od policajtov. „Čakajte.“ zvrtol sa vo dverách Vasilovič. „Zabudol som sa pozdraviť pánom policajtom. „Fíííírer zí spoluobčania, fííírer zí.“ zakýval a naštval policajtov. Tí si po prvotnom návale zlosti uvedomili, že to nebola urážka naschvál, ale, že majú dočinenia s Vasilovičom Vasilenkom, ktorý pletie piate cez deviate a deviate cez desiate. A tak sa len usmiali a zdvihli hlavu na znak pozdravu.

Cesta lietadlom od tejto doby už bola pokojná. A Vasilovič nevystrúhal žiadny incident. Mal svoje farbičky a vyfarboval. Sloníka. Autíčko. Ďulovu ruku... Ani sa nenazdali a boli v Londýne. Boli v cieli. „Hmmm Londýn. A sme tu.“ zhlboka sa nadýchol Dano. „Hmm, Slovensko, Londýn. Nevidím rozdiel. Ani v budovách. Ani v ničom.“ sklamane poznamenal Vasilovič. „Vasilovič to bude tou hmlou.“ upozornil ho Timotej.

 

Všetko je problémom - Páskový zločinec - 5. časť

„ Zákruta! Zákruta!“ kričal Vasilovič za volantom svojej Starej mašiny a manévroval volantom raz do jednej, raz do druhej strany. „ Prosím ťa, čo robíš? Čo kričíš? Aké zákruty vidíš? Sme na diaľnici. Rovná cesta. Aké zákruty?“ znervózňoval sa Majo. „Tíško Majko, tíško. Tomu sa hovorí: Manévrovacia pomsta Starej mašiny. Ako vidím, musíš sa ešte veľa učiť.“ odvetil mu Vasilovič. „ Mal by si to trošku poopraviť. Nie Manévrovacia pomsta Starej mašiny,ale Manévrovacia pomsta Starého debila!“ kričal Timotej, keď Vasilovič neprestával manévrovať. „ No dovoľ, ja nie som starý.“ oponoval Vasilovič. „ Nemudruj a vysvetli nám už o čo ide v tej pomste Starej mašiny, lebo pocítiš moju pomstu.“ naliehal Majo a tak Vasilovič začal vysvetľovať. „ No takto: Manévrovacia pomsta Starej mašiny, to znamená a z toho vychádza, že manévrovanie je veľmi potrebná vec. Preto používam manévrovanie, aby sa nabudil dojem rýchlejšej jazdy a aby si ostatní vodiči nemysleli, že stojíme na mieste, ale aby videli, že ideme dopredu.“ spokojne vysvetlil vodič Starej mašiny – Vážený pán: Vasilovič Vasilenko. „ Nóó, vidíš Vasilenko, to dáva logiku.“ povedal Majo. „Ale to nič nemení na tom, že sa mi to nepáči!“ dodal. A tak Vasilovič zabrzdil a zastal. „No vidíš Vasilovič, že sa to dá.“ pochválil Majo. „Že sa to dá aj bez toho manévrovania. Ideme takou istou rýchlosťou, akurát, že nelietame zľava doprava a zprava doľava.“ dokončil myšlienku.

„ Majo? My stojíme.“ upozornil ho Timotej. „ Éj aké je dnes krásne počasie. Kiežby chcelo vydržať celý rok.“ radšej rýchlo zmenil tému Majo aby pominula trápna chvíľka. No veľmi si nepomohol. „ Veď je zamračené. Vyzerá to, že ide pršať. Vyzerá to na poriadnu búrku. Aké pekné počasie?“ pýtal sa Pedro. „ Jáj. Hahá. No ani som si nevšimol. To bude asi tým, že nosím ružové okuliare. No večný optimista. Taký som. Všetko dobre dopadne.“ vysvetlil Majo. „ No vidíte, vidíte? Čo som vravel? Manévrovanie bolo potrebné. Počujete to trúbenie, nespokojných vodičov?“ konštatoval Vasilovič. „ Kamión! Vasilovič štartuj! Odparkuj nabok! Lebo aj ty musíš odparkovať v strede cesty! VŠETCI TU UMRIEME!“ kričal Majo a Vasilovič našťastie stihol odparkovať Starú mašinu nakraj ešte predtým, kým by došlo k zrážke. „ VŠETCI UMRIEME! VŠETCI UMRIEME!“ opakoval stále Majo a kolísal sa ako psychicky labilný človek, aj keď hrozba už bola zažehnaná. „ Ehm, a že večný optimista.“ podotkol Ďulo. „ Chlapi, je po všetkom.“ prehovoril Timotej. „ My na rozdiel do Maja sme si to všimli, nemusíš nám opakovať: Že je po všetkom.“ vysvetlil mu Ďulo. „Neprežili sme to?“ zvedavo a vystrašene zároveň sa opýtal Pedro. „ POZOR! POZOR! Podávam hlásenie, že sme to prežili. Všetci sme živí a zdraví.“ zahlásil Ďulo. „Ehm, ehm“ urobil Timotej a nenápadne hlavou ukázal na Vasiloviča. „Teraz som myslel zdravie po fyzickej stránke.“ zašepkal Ďulo Timotejovi. „Takže všetci sme živí a zdraví. HURÁÁ!“ znovu zopakoval Ďulo a pridal radostný pokrik.

 „ No až tak by som sa netešil.“ prehovoril Dano. „Do odchodu lietadla nám ostávajú 2 hodiny. A keďže za 3 hodiny sme prekonali len 90 kilometrov, tak nejak logicky mi nevychádza, že za 2 hodiny by sme stihli prejsť zvyšných 210 kilometrov.“ upozornil Dano. Na čo Vasilovič vstal: „ AU!“ buchol si hlavu o strechu auta. A tak si znovu sadol a začal rozprávať ako veľký revolucionár: „ Takže po prvé. Neprešli sme 90 kilometrov, ale presne 90,333 kilometra!...“ „ A to vieš podľa čoho, podľa tachometra?“ vyzvedal a prerušil Vasiloviča Timotej. „ Áno podľa tachometra ako inak by som to vedel? Čo by som tie kilometre sám počítal? Cha! nebuď smiešny.“ vysmial ho Vasilovič. „ Ja len, že kukni sa na tachometer.“ povedal Timotej. A tak sa Vasilovič kukol. „HAVEL NA HRAD!“ svietilo z tachometra namiesto počtu prejdených kilometrov. „ Ach tá propaganda! Aspoň už viem čomu sa tí dvaja opravári tak smiali, keď opravovali moju Starú mašinu.“ zašomral Vasilovič. „ Takže Vasilovič, odkiaľ máš tie presné výpočty, že sme prešli presne 90,333 kilometra?“ opýtal sa Timotej. „ Sám som ich krvopotne rátal, ako sme išli cestou.“ dodal Vasilovič, čím spochybnil svoju predchádzajúcu odpoveď. „ Ale o tom som nechcel. Jasné, že prejdeme na Starej mašine zvyšných cca 210 kilometrov. Ja viem zastaviť čas.“ prekvapivo povedal Vasilovič. Ďulo zmeravel ani sa nepohol. „ Ďulo, ešte nie. Ešte som ho nezastavil. Ale zastavím ho. Má tu niekto mobil?“ vysvetlil Vasilovič a opýtal sa. „ No a načo? Ja tu mám mobil.“ zvedavo sa spýtal sa Timotej. „ Podaj mi ho.“ rozkázal Vasilovič a tak mu Timotej podal svoj mobil. „ Pozri sa! Pozri sa! Je 11:58. O druhej nám to odlieta.“ povedal Vasilovič. Potom sa odmlčal, vymleto civel dopredu a po chvíli zakričal: „ JACKIIIIIIIE CHAAAAN!!“ položil mobil na palubnú dosku a rukami a nohami ho úplne rozmlátil. „ Tak a čas zastal.“ víťazoslávne povedal. Na čo Ďulo opäť zmeravel. „WOW! Vasilovič pán, ty si pán času.“ pochválil Pedro, ktorý bol tiež v tom, že Vasilovič naozaj zastavil čas. „ Ďakujem. Ďulo vstávaj! My jediní sme ostali. Všetko a všetci v okruhu dvoch kilometrov zmeraveli. A keď sa prebudia nebudú si nič pamätať, akoby zastavenie času vôbec nenastalo. Takže teraz máme voľnú cestu. Ideme.“ zahlásil Vasilovič a naštartoval. „ Nie, nie. Nie tak rýchlo Vasilenko! Ja vystupujem. Pre mňa za mňa ostatní si choďte. Ja s týmto priblblým človekom nikam nejdem. Aj tak by sme do tej Bratislavy na letisko nestihli prísť včas.“ zastavil Vasiloviča Timotej. „ Ale veď zastavil čas. Teraz stíhame.“ oponoval Pedro. „ Tak, tak.“ súhlasil Ďulo. „ Jóój vy mudrci! keď zastavil čas, povedzte mi, ako to, že tu stále vidím autá. A idú, nestoja na mieste. A aha, vrana, vrana! Všetko ide ďalej, žiadne zastavenie času sa nekoná!!! Jediné, čo dokázal, je to, že mi rozbil mobil. No chlapci tak vysvetlite, mi ako to, že autá stále idú?!“ zúrivo rozprával Timotej. „ RUŠIČKY!“ vysvetlil Vasilovič. „ Majú zakúpené rušičky, takže na nich zastavenie času nefunguje.“ dokončil myšlienku. „ Jáj Vasilovič, mne sa zdá, že tebe sa zastavil mozog! Odchádzam.“ povedal Timotej a vystúpil zo Starej mašiny. Nasledovali ho aj Dano a Majo. V aute ostalo po ich odchode ticho. „ Idem do kufra po cimbal.“ povedal po chvíli Pedro. „ Nie, nie, len to nie!“ prosil Vasilovič. „ OK! Klamal som. Neviem zastaviť čas. Ale ja sa tak bojím toho letu! Nechcem lietať. Bo by som radšej, keby sme to nestihli.“ vyšiel s pravdou von Vasilovič. To malo na svedomí, že zo Starej mašiny vystúpili aj Pedro a Ďulo. „ No a teraz čo.“ opýtal sa Timotej kamarátov ako tak všetci postávali pred Starou mašinou. „ Ja v tom Pedra nenechám. Ja mu pomôžem. Navrhujem poďme stopovať.“ zahlásil Ďulo a o chvíľu už mával rukami ( aj nohami ) na znak STOP ZVEZTE NÁS PROSÍM.

„ Čo si blázon, stopovať? Za 2 hodiny prejsť 210 kilometrov, veď to je nelogické.“ oponoval Majo. „ Áno, lepšie bude, keď tu len tak budeme stáť a čakať na zázrak.“ dodal Dano a dal si ruky do vreciek. A tak čakali, čakali a čakali. Ani sa nenazdali a zbadali formulu. „ Temný drak z iných dimenzií prišiel aby nás všetkých pozabíjal. Utekajme.“ vyplašene povedal Vasilovič. „ Vasilovič kľud, to je formula.“ upokojil ho a vysvetlil mu Timotej. „ Ja viem, ja viem, ja vás len skúšam.“ vykrúcal sa Vasilovič. Formula zastala pri nich. Jej dvere sa otvorili a von vykukla slovenská hlava a ORIGINAL USA chrup bielejší ako biela farba. „ Nazdááár ľudia. Čo vy tu tak, tá stará rachotina hapruje?“ opýtal sa a začal sa smiať. Vasilovič celý nazlostený vošiel do Starej mašiny a nevedno prečo zatrúbil ( asi na znak vyhlásenia vojny ). „ No čo ľudkovia budete tu len tak stáť alebo vás zveziem?“ znovu prehovoril muž z formuly, keďže okrem TÚÚT nepočul nikoho iného, že by vyslovil nejaké slovo či vetu. Všetci ostali stáť bez pohnutia a v nemom úžase pozerali raz na formulu, raz na šófera formuly. ( Samozrejme okrem Vasiloviča. Ten si vopchal prsty do vreciek – aby nabudil dojem, že je na Divokom Západe a vo vreckách má revolvery. A popritom sa pomaly klimásal dopredu a pohmkával si akčnú „divokozápadniarsku“ hudbu. ). „ Kto ste?“ prehovoril Dano. „ Ó, prepáčte, ja som sa nepredstavil. Moje meno vám nemôžem povedať. Je to tajomstvo, ktoré nesmie byť vyzradené....“ dostal odvodeď od vodiča formuly. „ Pokus o konverzáciu nevyšiel. Vážený zúčastnený pokračujeme v robení TICHA.“ povedal Dano. „ Nie, nie, pane. Dovoľte, aby som dopovedal. Moje meno vám nemôžem povedať. Je to tajomstvo, ktoré nesmie byť vyzradené...Pretože ja používam výlučne len svoju prezývku. Som slovenský Vettel.“ víťazoslávne zahlásil. Vasilovič xicht v tejto danej chvíli by sa dal nazvať ako opozitum slova : „víťazosvlávne“. „Bolt?“ zašepkal nechápavo Majovi do ucha. Ten mu neodpovedal, pretože všetci sa sústredili na pokračovanie konverzácie medzi Danom a slovenským Vettelom.            „ Pán slovenský Vettel a máte cestu do Bratislavy?“ spýtal sa Dano. „ Ochó ja idem všade – ja mám cestu všade. Blúdim po púšťach dňom i nocou...“ odvetil „ Vettel“.  „A ako by ste zariadili prevoz nás šiestich plus teda vás?“ vyzvedal ďalej Dano. „ Kamaráde, nemaj strachu. Táto formula to je tuning sám o sebe. Nazval by som to limuzíno – formula. Vzadu mám dve pohovky tam sa kľudne zmestia šiesti a dopredu ešte jeden, teda ak nepočítame mňa. Takže jedno miesto ostáva voľné.“ uistil ho o priestranosti vozidla slovenský Vettel. „ Takže Stará mašina sa zvezie s nami.“ potešil sa Vasilovič a začal tlačiť Starú mašinu smerom k formule. „ Hmm, no všetko má svoje limity, aj prestrannosť môjho vozidla.“ zobral mu detský úsmev z tváre Vasilovič. „ No, no a teraz ako čo so Starou mašinou?“ obrátil sa na kamošov s prosbou o radu Vasilovič. Všetci však len krčili plecami a jak sa Vasilovič na dlhší čas zadíval na Maja, ten vytiahol mobil a začal sa tváriť, že telefonuje. „ Viem však jeden spôsob priateľu. Použijeme lano. A Starú mašinu potiahneme za nami.“ znovu navrátil pozitívnu náladu do Vasilovičovho srdca slovenský Vettel. A tak začali realizovať plán. Priviazali Starú mašinu na lano, nastúpili a mohli ísť. Samozrejme predtým sa ešte uistili, či to do Bratislavy stihnú za 2 hodiny. Na to sa slovenský Vettel len usmial. Keď videl, že nikto nepochopil jeho „gestovej odpovedi“ otvoril ústa a povedal: „ Samozrejme, že to stihneme.“ A vyrazili.

„ Zákruta! Zákruta!“ kričal slovenský Vettel za volantom svojej limuzino - formuly a manévroval volantom raz do jednej, raz do druhej strany. Vasilovič nasadnutý v Starej mašine a spojený s posádkou  pred ním – sediacou vo formule vysielačkou sa len pousmial. Všetci vo vozidle prežívali akýsi čudný pocit - niečo ako reálne Dééééžavíííí.  „Prosím ťa, čo robíš? Čo kričíš? Aké zákruty vidíš? Sme na diaľnici. Rovná cesta. Aké zákruty?“ „ No takto chlapečku, to sa volá Manévrovacia pomsta limuzino – formuly alebo keď chceš tak Manévrovacia pomsta slovenského Vettela.“ vysvetlil slovenský Vettel. „ Hej, hej. Na názov Manévrovacia pomsta mám licenciu. Ochrannú známku, tak to láskavo nepoužívaj.“ upozornil Vasilovič. Na to mu slovenský Vettel vypol vysielačku so slovami: „ Keď ty máš licenciu, ja mám dve licencie. Che che che...“ „No takto aby som vám to vysvetlil : Manévrovacia pomsta slovenského Vettela, to znamená a z toho vychádza, že manévrovanie je veľmi potrebná vec. Preto používam manévrovanie, aby sa nabudil dojem ešte rýchlejšej jazdy a aby si všetci vodiči všimli, že vidia super limuzino – formulu. Juhúúúú.“ dodal Vettel zo Slovenska. Majo bol hrozne nervózny: „ Ak sa mi nepáčila Manévrovacia pomsta Starej mašiny kvôli malej rýchlosti tak teraz táto  Manévrovacia pomsta slovenského Vettela sa mi tiež nepáči aj keď z úplne opačného dôvodu – kvôli vysokej rýchlosti.“ povedal. „ Kamaráde a čo by si bral ty, s čím by si bol spokojný? Frfleš na pomalú Manévrovaciu pomstu aj na rýchlu Manévrovaciu pomstu.“ spýtal sa slovenský Vettel. „ Ja by som bral takú strednú rýchlosť – Bezpečnú manévrovaciu pomstičku strednej rýchlosti bez toho prudkého hádzania zo strany na stranu.“ povedal mu svoju predstavu Majo.

 „ Prosím ťa, to by sa neujalo! Ľudia majú radi extrémy! Nie nejakú strednú cestu. Že posádka? Wuhúúúúú!“

sfúkol Maja  samozvaný Vettel a zároveň položil otázku posádke. Posádka taktiež nebola príliš nadšená ale snažila sa vydržať myšlienkami : „ Veď to nič, o chvíľu sme v Bratislave.“ A ozaj o chvíľu boli na Bratislavskom letisku. Stihli to. Ich lietadlo malo odlet o 15 minút. Vasilovič zaparkoval Starú mašinu a rozlúčil sa s ňou so slovami: „ Keby si bola hladná alebo dačo dnuka v priestoroch letiska je bufet. Tu máš, tu ti nechávam 15 euro, tak kľudne si kúp nejaký hamburger alebo bárs čo.“ Vasilovičovi kamaráti vystúpili z limuzíno – formuly trochu opatrnejšie. Predsa len boli očapení z manévrovacej pomsty viac ako Vasilovič. „ odlieta nám to o 15 minút rýchlo!“ zavelil Timotej. A tak sa všetci naraz rozbehli a všetci naraz popadali na zem. Jedine Dano ako tak udržiaval rovnaváhu. Aj keď bežal na mieste, ale nespadol. „ Dano čo kazíš morálku spadni aj ty.“ prikázal mu Majo. A tak sa Dano poslušne hodil takiež o zem. „ Chlapci odvoz ste mali zdarma. Berte to ako veľkorysé gesto od slovenského Vettela. Za zdravotné ťažkosti neručím. Juhúhúúúú.“ zakričal na nich slovenský Vettel a odfrčal preč. „ Čo je vstávajte, snáď mi nechcete povedať, že vás takto „zničila“ jedna jazda s akýmsi Boltom.“ vyzýval chlapcov k aktivite Vasilovič Vasilenko.

Všetko je problémom - logo seriálu

VPP logo seriálu.JP

Všetko je problémom - Páskový zločiec - 4. časť

„ NIÉÉ! NIE! JA SOM EŠTE MLADÝ! No keď tak uvažujem, zase nie som až tak mladý... ale NIEEEEEEE!“ kričal Vasilovič.ŠPĽACH!!!! „ Vitaj opäť v realite kamarát.“ uškrnul sa na neho Dano, ako na neho vylial vedro plné vody a zobudil ho zo sna. „ Ty si nenormálny!“ kričal Vasilovič. „ Kľud Vasilovičko, kľud, podľa tvojho kriku som predpokladal, že sa ti zrovna nesníva o ružových zajačikoch, tak som ťa zobudil z tej mory. Nemáš byť na mňa za čo nahnevaný. A keby som veľmi chcel nahnevám sa ja a dám ti za tú vodu, ktorú som minul na tvoje oživenie z ríše snov späť do reálneho sveta, zaplatiť. Tak vyjdi zo svojej nory a povedz o čom sa ti snívalo.“ vyhŕklo z Dana ako nabifľovaná básnička a na malý okamih sa zdalo, že čakal aj potlesk plus aj nejaké tie ženské slzičky dojatia.

BUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUM!!!!

„ NIÉÉ! NIE! JA SOM EŠTE MLADÝ! No keď tak uvažujem, zase nie som až tak mladý... ale NIEEEEEEE!“ kričal Vasilovič. „ Čo je, čo kričíš?“ bolo počuť ospalý hlas a vo dverách stál rozospatý Dano. „ Počúvaj, počúvaj....“ šepkal Vasilovič. „ Ako počúvam, tak počúvam, nič nepočujem.“ natiahol uši Dano a odpovedal Vasilovičovi. „ Ale, nie ty blázon, počúvaj mňa. Som taký rád, že sme to prežili.“ zvreskol Vasilovič a vrhol sa Danovi okolo pliec. „ Ty môj kamarát. Ty si, ty si ako moja mladá nevesta.“ rozplýval sa Vasilovič stále objímajúc Dana. „ Dobre, Vasilovič, dobre, ale bozk pre nevestu by si si mohol odpustiť.“ odpovedal na Vasilovičovu eufóriu Dano. „ Ale nevestička, ty si mi taká krásna...“ nedal sa Vasilovič. „ Vasilovič schlaď sa, lebo sem privolám hasičov, nech ťa schladia oni.“ vyhrážal sa Dano. „ Hasiči? Tí ma ešte viac rozpália. Volaj! VOLAJ!!!“ súhlasil Vasilovič. „ Si cvok už, alebo čo?“ nahneval sa Dano a konečne sa vymkol z Vasilovičovho čisto priateľského objatia. „ Robil som si srandu, ty.“   dal veci na správnu mieru Vasilovič.  „ No dobre, ty blbec. A teraz mi povedz, čo si tak vrieskal.“ dožadoval sa Daniel. „ Čo, čo som vrieskal? My sme sa predsa zachránili! Sme nažive. NAŽIVE!!!!“ opäť zvreskol Vasilovič a znova chytil svojho kamaráta Dana okolo pliec. „ Povedz ale, ako som sa dostal domov? Ako? Ty si ma priniesol? Obetoval si všetko, pre záchranu svojho kamaráta? AJ LAV JÚÚ BEJBY!!!! Poďme na to, zatancuj si so mnou pri svite mesiačika. Nevadí, že svieti slniečko. My dokážee všetko zmeniť! Zažiariť v tme! Rozžiariť svoje srdcia v temnote!!....“ gradoval svoju euforickú náladu Vasilovič. Dano zmenil svoju farbu na červenú a aj on gradoval. Ale nie euforickú náladu. Ale svoju zúrivosť. „ JA TI ZAŽIARIM TY ! TY ! TY ! ....“ nenachádzal slová. „ Som Vasilovič Vasilenko.“  priateľsky mu pripomenul Vasilovič. „ TY!!! Ja ti zažiarim. Ale päsťou medzi oči !!!“ pohrozil mu Dano. „ ČO UŽ BLÚZNIŠ ALEBO ČO? Ako sme sa zachránili? Z kade? Čo za blbiny to vlastne melieš, prosím ťa?“ opýtal sa Dano. „ No veď nevieš? Havarovali sme. Naše lietadlo havarovalo. A my sme sa zachránili. Nevieš? prvykrát sa mi to snívalo a ty si prišiel a oblial si ma vodou, aby som sa prebudil. No a teraz na druhýkrát sa to stalo skutočnosťou. Naše lietadlo havarovalo, ale my sme prežili! PREŽILI SME!“ vysvetlil Vasilovič. „ Snívalo sa ti to? Potom si vstal, ja som ťa oblial vodou a potom sme nastúpili do lietadla a skutočne sme havarovali?“ pýtal sa Dano a konečne sa ukľudnil. „ TAK.“ súhlasil Vasilovič. „ CHACHACHACHCHA! Vasilovič, ty starý somár.“ zasmial sa Dano. „ Neoblial som ťa vodou a vôbec sme ešte ani nenastúpili do lietadla. To všetko sa ti snívalo! Aj to, že si sa zobudil a ja som ťa oblial vodou. A potom sa ti ten pád lietadla sníval druhýkrát. A až teraz si sa zobudil.“ vysvetlil Dano.„ Všetko to bol len sen?“ spýtal sa Vasilovič, či správne pochopil Danove slová. „ Áno milý Vasilovič, áno. Všetko to bol len sen.“ potvrdil mu Dano. „ Takže tú hrôzu budem musieť zažiť znova.“ povedal Vasilovič a vyzeral vyľakane. „ Ale veď Vasilovič, neboj sa, veď si to ledva prežil dvakrát no a do tretice všetko dobré nie?“ ironicky prehovoril Dano a potľapkal ho po pleci. „ Ehm, ehm. Nerád ruším vaše ranné hrkútanie holubičky moje, ale o päť hodín nám odlieta lietadlo do Londýna.“ zjavil sa vo dverách Timotej a upozornil ich na situáciu. „ Ehm, ehm a to akože si nám nemohol akože skôr pripomenť, akože, že nám ide lietadlo? Aby sme sa stihli pripraviť?“ skritizoval Timoteja Dano. „ No a? Tak si nedáš make-up a stihneme to.“ posmešne mu odpovedal Timotej. Vasilovič to však vzal vážne a v jeho očiach sa zjavili iskričky. Iskričky šťastia. „ Chlapi! Aj vy používate make-up? A ja som to pred vami tajil. Myslel som si, že ma vysmejete. A viete čo, vám poradím? Múku. Podľa mojej vlastnej skúsenosti je najlepšia na make-up múka. Vy aký make-up používate?“ radostne a s noblesou v hlase hovoril Vasilovič. Keď však videl, že jeho kamaráti mlčia a vyjavene na neho pozerajú, noblesa z jeho hlasu zmizla a iskričky z jeho očí tiež pominuli. „ Okey, idem si po batoh a môžeme ísť.“ povedal smutne a odišiel. BUCH!!! Ozval sa zrazu veľký rachot. „ Chlapi, stará mašina je pripravená. Vďaka môjmu tuningu som zvýšil jej výkon, takže do Bratislavy na letisko, z kadiaľ letíme do toho Londýna by sme mohli prísť za 12 hodín. Pravdaže, ak nebudeme mať prestávky.“ ozval sa Majo a všetkým bolo jasné z kadiaľ pochádzalo to BUCH!!! „ Za 12 hodín do Bratislavy? Ty žartuješ, však? Povedz, že žartuješ.“ nervózne vyskočil na Maja Dano. „ Chichichichi... :) Jasné, že žartujem. Chichichi:) že 12 hodín. Nie som zase až taký macher do tuningovania. Jasné, že nie 12 hodín. Do Bratislavy sa dostaneme njskôr za 15 hodín.“ vysvetlil im „tuning majster“ Majo. Túto správu Danov imunitný, obehový a neviem ešte aký systém nevydržal a trafil ho šľak.

„ RÝCHLO! VOLAJTE SANITKU! 150! 150!“ kričal ako zmyslov zbavený Timotej. „ Neplaš sa, veď nehorí.“ snažil sa ho ukľudniť Marián. „ Nehorí? Nehorí? Tak ty si robíš ešte srandu? Kamaráta trafil šľak a ty povieš, že to na tom nehorí? Že to nevadí?“ nahnevane kričal Timotej a jeho krik sa až približoval ku krivke kde sa krik končí a začína sa jačanie. „ Kľud, kľud. Klídek Timotejko, klídek. Jasné, že aj mňa trápi, že Dano odpadol. Ja som len chcel zábavnejšou formou poukázať na chybičku, ktorá zablúdila do tvojho prejavu. „Číslo 150 majú predsa hasiči, nie zdravotníci. Zdravotníci majú číslo 155. A inak akože prečo nezavoláme rovno 112?“ vysvetlil mu Majo a Timotejov tlak sa stabilizoval. „ 150! 150! Už točím, už točím.“ vybehol z izby Vasilovič, ktorý zjavne počul iba prvé číslo, ktoré povedal Majo. A tak zavolal hasičom a nadiktoval adresu. „ Vasilovič. To čo, to čo. To čo si spravil.“ opýtal sa Timotej. „ Zavolal som záchranárov.“ hrdinsky povedal Vasilovič a v ruke pevnejšie stisol svoj batoh Hannah Montana.

„ Ty si zavolal hasičov, ty pako!“ vynadal mu Timotej a radšej vyšiel von na čerstvý vzduch, aby sa ukľudnil. „ Hasičov? Pfúúú. No aj my bolo čudné, keď mi povedali, že postihnuté miesto vystriekajte vodou....“ zdôveril sa Vasilovič. ŠPĽACH!! Vylial na Dana vedro studenej vody Ďulo, ktorý práve prišiel.

„ Skúsiť to môžeme, no nie?“ opýtal sa. „ Ech, ech.“ prebral sa Dano. „Mám pocit, že moje sny sa mi začínajú plniť. Snívalo sa mi, že ma Dano oblial vodou a už je to tu. Až na rozdiel, že neobliali mňa, ale Dana. Ale vlastne, to znamená, že sa mi splní aj to, že lietadlo do Londýna havaruje!“ vydedukoval logikou jemu vlastnou Vasilovič. V diaľke však už bolo počuť majáky a tak Vasiloviče „posledné slová“ zanikli v tom hluku. „ Hasiči sú už tu!“ skríkol Vasilovič a rozbehol sa von. „ Čo teraz, čo teraz.... Ak rýchlo niečo nepodpálim, budú si myslieť, že som si z nich urobil srandu a budú to považovať za falošný poplach! Udajú ma! A pôjdem, do basy. Do basy!!“ blúdilo Vasilovičovi hlavou. A tak zobral zápalky a podpálil najbližšiu budovu, čo mal po ruke. Dreváreň. „ Tu je to. Tu. Tu horí.“ vysvetlil hasičom. Tí o chvíľu požiar zlikvidovali a odišli preč. „ Dobre Vasilovič, fakt super. Pochvala. Teraz si prekonal všetky hranice svetovej..... Čo svetovej, intergalaktickej debility. Cez zimu sa kúriť nebude. Hmmm. Načo aj. Však.“ „pogratuloval“ k Vasilovičovmu výkonu Dano. „ No, no lebo ty by kebyže si na mojom mieste, tak to vyriešiš inak, však? Ty mudrland. Radšej by si bol keby ma zavreli do basy aby si ma už nikdy nevidel, čo? Vlastne všetci by ste sa tomu potešili, však? Nikto ma nemá rád, nikto ma nemá rád.....“ „ ECH!ECH! A čuduješ sa, ty hlupák?“ objavil sa zrazu pred nimi čierny Timotej. „ Aha čierny bača!“ neodpustil si uštipačnú poznámku Dano. „ Ha, ha! veľmi smiešne fakt. Veď som tam mohol zhorieť. Lebo debilný Vasilovičko robí veci bez rozmýšľania. Podpáli dreváreň aj so mnou vo vnútri. „ No a? Drevo ako drevo. Ani ja by som nerobil rozdiely.“ pokračoval v provokovaní Dano.   

 „ Éj chlapci moji, nezabíjajte čas a poďme už.“ prišiel posledný cestujúci Pedro. Samozrejme aj s cimbalom. „ VRAHOVIA ! VRAHOVIA A VYDIERAČI ! Zabíjate čas. Hanba vám. Udám vás, udám...“ nahneval sa Vasilovič. „ He, že vrahovia a vydierači. Vasilovičko nám asi pozerá Kobru 11, že?“ opýtal sa ( stále čierny ) Timotej. „ Kobru 11? A to je, čo? Semir, Semir, nebuď smiešny, ja taký seriál ani nepoznám!“ nevedno či schválne zažartoval Vasilovič. Keďže pri ňom už nič nebolo jasné. „ ODCHÁDZAME!“ zavelil napokon, zasadol do Starej mašiny, naštartoval a zavolal svojich spolupútnikov. A tak ho všetci jeho kamaráti poslúchli, nasadli a vydali sa naprieč Londýnom za vyriešením páskového problému.

 

Všetko je problémom - Páskový zločinec - 3. časť

„ Starý môj ukľudni sa, lebo o chvíľu si vytrháš všetky vlasy a potom by sme ti ich museli lepiť naspäť tými ukradnutými lepiacimi páskami.“ ukľudňoval Vasiloviča Dano. „ Hej, ale skôr by sme tie lepiace pásky museli nájsť. Dovtedy ti ale môžem ponúknuť jednu super parochňu....“doplnil Timotej. „ Héééj Timotej, ty nosíš parochne? To som o tebe nevedel.“ smial sa Ďulo. „ Hm, Ďuli, ja by som bol na tvojom mieste tíško, pretože tú parochňu som si vtedy požičal od teba.“ skrotil Timotej Ďulu. Ten sa však nedal a pokračoval: „ Cha, cha ja som nosil parochňu, preto, lebo ako mladý som robil experimenty.“ „ Experimenty? HM... Vytvoril si sám seba, to je úspech.“ pridal sa do debaty Vasilovič, ktorý si na tú sekundu prestal trhať vlasy. „ ČOOOOOO? Ty si experiment, ty!!!“ kričal Ďulo a vytrhol Vasilovičovi chumáč vlasov, ktoré Vasilovič ušetril keď kládol otázku. „ Dovoľte aby som pokračoval. Ja som nevytvoril sám seba, mňa vytvorili iní...“ „ Takže experimentovali viacerí.“ potichu povedal Dano. Ďulo túto narážku tentokrá ignoroval a pokračoval: „ Viete, robil som tie experimenty. Bol som na vtáky...ehm, no.... Na operencov a keď som videl, ako si tie chúďatká stavajú samy domčeky, rozhodol som sa, že im sám vybudujem hniezdo. Rovno na mojej hlave. Lenže to sekundové lepidlo, ktoré som si na svoju gebuľu dal a prilepil som si ním na hlavu seno, nejak neprospelo mojim vlasom. No a nakoniec ani vtáčiky sa nenasťahovali, ale prišli iné zvieratká, no blchy, vši....“ konečne dopovedal príbeh Ďula. „ No, priznám sa ti, ja som vedel, že si na hlavu. Ale, že až takto. Ja by som si na hlavu nikdy nedal sekundové lepidlo, to by som sa radšej postavil na hlavu.“ „zahlavoval“ si Timotej. „ Počujte, vy múdre hlavy, navrhujem dať hlavy dokopy a konečne vymyslieť spôsob, čo ďalej, aby sme chytili toho zločinca.“ povedal svoj názor Marián. „ DO HLAVY! Mám nápad. Ideme do Londýna.“ skríkol Dano. „ Ty si spadol na hlavu? Do Londýna? Vieš ako to je ďaleko?“ začudoval sa Timotej a ukázal Danovi gesto, ktoré možno slovami preložiť ( ČO TI ŠIBE / v hlave /? ). „ AU! Bolí ma hlava!“ zjojkol Vasilovič. „ Sa nečuduj, keď si si trhal vlasy, ty rozum.“ vysvetlil Ďulo. „ No hovor Dano, čo ti vzkrslo v hlave?“ vyzvedal ďalej od Dana Timotej. „ No vieš, v Londýne mám sestru. To ti je hlava. Študovala medicínu na strednej, ale potom ako ju vyhodili zo školy, keďže keď bola na praxi v nemocnici na pacientoch skúšala nové druhy liečení, ktoré sama doma, dalo by sa povedať, vynašla. A tie liečenia nie všetky vyšli. No na jej obhajobu musím povedať, že jej nevyšla len jedna liečba. Ale keďže nepostupovala podľa plánov a pokynov a svoje revolučné myšlienky sa snažila presadiť aj v škole a rebelovala, bola proste vylúčená. To ju natoľko naštvalo, že už ako šestnásťročná si zbalila veci, odišla z domu a až neskôr poslala mail, že je v Londýne a tam pracuje. Pracuje ako tá, oná, no ako sa to povie, luxusná,.... No, ako sa to povie, poslúcha príkazy bohatých pánov....“ „ Ona je luxusnej prostit..?“ trochu prekvapene sa opýtal a radšej ani nedopovedal vetu Timotej. „ NIE! Čo si! Je luxusná upratovačka, takzvaná chyžná a pracuje v jednej firme, ktorá vlastní sieť hotelov. Upratuje kancelárie bohatých pánov, majiteľov tej luxusnej hotelovej sieti.“ dal našťastie veci na pravú mieru Dano. „ No dobre, teda, je vynikajúca lekárka, vymýšľa nové druhy liečieb na rôzne choroby, v súčasnosti upratuje.... Ale čo to má spoločné s našou „páskovou prácou“?“ nechápal Ďulo. „ Nedopovedal som ešte. Má aj iné schopnosti. Vieš, vie tak trochu no, neviem či sa to dá nazvať veštením. Ale krúži takým amuletom nad mapou sveta, dostane sa do tranzu a proste my sa jej opýtame, odkiaľ je ten páskový zločinec, ona bude krúžiť s tým amuletom a ten sa jej zastaví na mieste, kde ten zločinec býva. KAPIŠTO?“ dopovedal svoj akčný plán Dano. „ Pche! Londýn, to nie je zrovna hneď za kopcom. Ako tam pôjdeme?“ opýtal sa Vasilovič. „ Letecky.“ odpovedal Dano. „ Č Č ČO?“ koktal Vasilovič. „ Ja sa bojím lietania!“ dopovedal. „ Neboj sa kamo, lietame v tom s tebou.“ potľapkal Vasiloviča po pleci Timotej. „ Ja do lietadla nevstúpim, ja pôjdem na tejto svojej starej mašine.“ povedal Vasilovič a ukázal na svoje auto Škodu 100, ktorou sa práve viezli domov. „ EcH Chi! Chi!.“ zachichúňal sa Pedro, a keďže svoj smiech nevedel udržať, začal hrať na cimbale, aby ho nebolo počuť smiať sa. Vasilovič to však počul. „ Veľké uši Vasiloviča Vasilenka všetko počujú.“ s hrôzostrašným hlasom, s dôrazom na efekt zadunel Vasilovič. To sa už začala smiať zvyšná „posádka spolucestujúcich“. „ Si zabil.“ so smiechom povedal Dano. „ ČO? KDE? KOHO?“ zhrozene sa opýtal Pedro, zašmykoval sťaby na Rely Slovenskej republiky a zastavil vozidlo na strede cesty. „ Pedro, nič. Nikoho si nezabil. To Vasilovič zabil.“ snažil sa vysvetliť iný význam slova: SI ZABIL Pedrovi Timotej, avšak neúspešne. „ Čože? Vasilovič zabil? Ty vrah! Ja vystupujem.“ zakričal Pedro a vystúpil z vozidla. „ Pedro, ty rozum. Vieš, Dano asi veľa počúval toho trapera - rapera Riťohumusa raperského. On sa tak vyjadruje. A v slovníku toho Riťohumusa raperského, znamená slovné spojenie SI ZABIL, preložené do našej reči niečo v zmysle: SI TO ZAKLINCOVAL,  alebo TO SA TI PODARILO.“ trochu znudene porozprával Marián. Pedro zastal, otočil sa smerom k autu a povedal: „ Aha, takže Dano počúva Riťohumusa raperského.... a ešte k tomu je aj vrah, veď zabil, tak?“ „ Tak kamarát, tak. Ďalšie podrobnosti ti poskytnú na Oddelení pre nízko chápavých ľudí. Nasadaj za volant a nehudri. A nechaj to plávať.“ povedal Marián. „ Jáj pardón, ty nevieš, čo je to: NECHAŤ PLÁVAŤ. Takže ešte raz: Nasadaj za volant a nehudri. A nechaj si tú myšlienku na to, že nevieš pochopiť, čo v prenesenom význame slova a v slovníku Riťohumusa raperského znamená slovné spojenie: SI ZABIL voľne poletovať v hlave popri iných myšlienkach, presuň svoje myslenie na niečo iné a, a .... no proste nechaj plávať.“ rýchlo vychŕlil Marián. Všetci stíchli a aj Pedro nahodil výraz, že rozmýšľa a uvedomil si, že práve sa stal svedkom ohromného Mariánovho trapošenia. „ Kamaráti, ja sa od vás a tej vašej pojazdnej psychiatrii radšej vzdialim.“ vyklopil zo seba. „ Ha, že pojazdná psychiatria. Neviem, kto je tu nechápavý, ty starý pes.“ zakričal na Pedra Vasilovič a vystrel sa, na znak hrdosti a nadradenosti nad svojim súperom - Pedrom. „MEJZI, MEJZI MAČ! TURUURURRUURU, TU TU TURU....“ ozvalo sa zrazu z mobilu nášho „ nadradeného druhu“ Vasiloviča Vasilenka. Bola to známa zvučka z animovaného seriálu pre najmenších: Myška Mejzi. Vasilovič namiesto toho, aby sa začervenal od hanby sa ešte viac vystrel a s hrdosťou si túto melódiu začal spievať. „ MEJZI MEJZI MAČ!“ pridali sa po chvíli všetci kamaráti. Pero len nehybne stál, ale po Vasilovičovej výzve: „ Cigán hraj!“, schytil do ruky cimbal a naširoko sa usmial.

S myšlienkami typu: „ Konečne, niekto kto chce počuť moju „cimbalovku“ “ , nastúpil do auta, položil si cimbal na kolená, v jednej ruke držal cimbalovu paličku, v druhej volant a vytvoril kamarátom nádherný hudobný sprievod. Takto pomaly došli až na vytýčené stanovište, ktorým bol ako inak Vasilovičov dom. Odparkovali starú mašinu, ( lepšie povedané Pero plný pozitívnej „Mejziovskej energie“ s ňou nabúral do stromu ), sadli si na zem a rozmýšľali o tom, prečo sedia na zemi, prečo rozmýšľajú a o čom vlastne rozmýšľajú a či sa im oplatí nad tým rozmýšľať. Dano zatiaľ visel na strome a sledoval lietadlá, a hľadal spomedzi nich také, ktoré by letelo do Londýnu. „ Nič, nič. Jój ale je tá letecká premávka slabá, bolo by už konečne tie ďiaľnice dobudovať, veru, veru.“ hovoril si sám pre seba. Keď takto neúspešne sledoval oblohu už hodinu a chystal sa zliezť z „výšok opäť na zem“, začul z oblakov čudný zvuk: „ ROHOŇ, ROHOŇ, ROHOŇ!“ ozývalo sa. „ Že čo? ROŽOK? ROŽOK? ROŽOK?, toto už čo má byť? Nová forma žobrania? Pochopím žobrať na ulici, ale vo vzduchu... Hm.. Darmo, doba ide dopredu.“ zamyslel sa. O chvľu, však zistil že zle počul a že tie hlasy nekričia ROŽOK, ale ROHOŇ. „ Á Vraťo lieta het!“ buchol sa po čele a zakričal. „ Nemôžte chcieť odo mňa koncert, toto je moje druhé povolanie, tu som za druhého pilota, nie za speváka, tak prosím vás ľudia, zlezte mi z krku a opustite kabínu a sadnite si na svoje miesta.“ bolo počuť Vraťov zúfalý hlas a pokus o prosbu. To však bol Dano opäť na zemi a po zistení, že ani jeho kamaráti nevymysleli nič, ( čo by im pomohlo pohnúť sa vpred v riešení problému s páskami, rovnako ako on ), sa všetci priateľsky potľapkali po pleci a so slovami: Ráno múdrejšie večera ( aj raňajky ) sa rozišli a išli sa vyspať z namáhavého dňa.

Buď aj ty súčasťou seriálu Všetko je problémom! Chceš byť súčasťou seriálu Všetko je problémom? No problem! Daj vedieť buď do komentárov, alebo v skupine K a K štúdia na facebooku( http://www.facebook.com/group.php?gid=102728758821&ref=mf ). Napíš akú postavu by si chcel/a hrať a budeš zasadený/á do deja : Všetko je problémom. ( Samozrejme môžeš vystupovať pod iným menom, aké máš v skutočnosti )

Ako tak chlapi prišli opäť na“základňu“ ktorou bol Vasilovičov dom, rozmýšľali, čo bude ďalej. Keď nikto nič nevymyslel ani po polhodine neustáleho státia bez slova na mieste a Pero vytiahol cimbal, všetkým akoby sa nanovo reštartovali mozgy a ich tváre sa otočili na Vasiloviča. „Preber sa. Halóó..“ hovoril mu bezvýsledne Ďulo. A tak skúsil Dano, znelkou z piesne: „ Koniec noci, koniec noci....“ stále nič. Pero sa na to len prizeral a zdalo sa, že nevníma čo robia ostatní. Ale starý darebák, dobre vedel čo robia a namiesto toho aby im pomohol začal hrať na cimbale zvučku tlkotu srdca, aby nabudil akčnú atmosféru, aká býva v akčných filmoch v napínavých častiach. Ďalší pokus skúsil Timotej, ktorý chcel na Vasiloviča vyskúšať šokovú terapiu, začal totiž hovoriť vety, ktoré povedal Jecuk a napodobňoval pritom Jecukov prízvuk: „ Vstávaj hore!“ Avšak ani po tejto výzve sa nič nedialo, len čo sa Vasilovič na malú chvíľu trochu zatriasol. Posledný adept “na prebudenie Vasiloviča z úsporného režimu“ bol Majo a ej veru, jeho pokus bol úspešný. Zastal si k Vasilovičovi a zreteľne povedal: „ Vasilovič, prečo spíš s Perom?“ To Vasiloviča opäť hodilo na nohy a v šoku behal asi 15 sekúnd hore, dole a kričal pri tom: „ TY ÚCHYL, MIZAJ DO SVOJEJ POSTELE. V TEJTO POSTELI NIE JE MIESTO PRE DVOCH!“ Chlapi čakali, kým si Vasilovič znovu začne uvedomovať skutočnosť a keď sa tak stalo, Ďulo sa ho spýtal: „ Kamo, čo ďalej? Jecuk nám nijako nepomohol. Čo navrhuješ?“ „ Že sa pýtaš. Presne viem, čo robiť. Idem na internet a na internetovej stránke mojej organizácie VPP, požiadam ľudí, že keď ich niekto okradne o pásky, nech mi napíšu a nech si všímajú, ako ten zločinec vyzeral. A potom keď tam pôjdeme tak vytvorím identikity zločinca.....“ „ Identikity zločinca? To, že možné tváre zločinca? To chceš ty vytvoriť? Prosím, ťa to cez aký program? Cez ten TIKIT ANIMAL verzia 5.0 ( fajf nul ), cez ten farmársko klonovací program, kde vytváraš obrázky koňov a potom ti ich podľa toho naklonojú?“ prerušil rozkecaného Vasiloviča Ďulo. „ Presne ten program mám na mysli, ale vieš, ten program neni problém, viem ho heknúť a viem potom tie obrázky koňov pretransformovať na obrázky psov.“

„ Áno, áno to je skvelé, ak to vieš heknúť a prerobiť tých koňov na psov. To je fakt super. To nám pomôže. To sme sa už posunuli od erdžania k brechaniu, fakt pokrok a pod ten identikit toho človeka, toho zločinca napíšeme: DOTYČNÝ NEERDŽÍ, ALE BREŠE! Alebo len : POZOR DOTYČNÝ BREŠE. Alebo vieš, čo vytvorme rovno dve verzie identikitov: konské a psovské.“ vysmieval sa Vasilovičovi Dano. Na Danovu stranu sa pridal aj Timotej:

„ Vasilovič, Dano má asi pravdu. Za to, že ty máš konskú hlavu, neviem či aj ostatní ju majú.“ Vasilovič len smutne sklonil hlavu a zaerdžal. Nevedno či naschvál alebo z reflexu. Aj tak sa však vybral k počítaču, aby naplnil aspoň prvú časť jeho plánu a to, nech ľudia píšu na stránku VPP, ak ich okradnú o pásky.

 

Napísal teda výzvu a po dvoch dňoch sa mu ozval istý Alfréd, že práve jeho okradli o pásku. Vasilovič, ktorý od tej chvíle ako uverejnil tú výzvu v kuse, nepretržite dva dni hliadkoval pri počítači naradostnene vstal a bežal do Perovej izby. Otvoril dvere a zakričal: „ Jednému niekto ukradol pásku, ideme tam.“ Z postele v ktorej spal Pero dovtedy ako ho nezobudil Vasilovič sa ozvalo: „ Tak kto je tu úchyl? Kto mi lezie do izby? Há?“ opýtal sa Perožník a už vstal, že sa ide prezliecť. Vasilovič tam stál ako prikovaný a skríkol na Pera: „ PREČO MÁŠ TRENÍRKY DOLU?“ „A ty sa prečo pozeráš?“ odbil ho Pero, chvíľu pozeral na Vasiloviča, povzdychol si a pokračoval za Vasilovičovej prítomnosti s prezliekaním. Potom išli zobudiť hromadne ostatných, ale už nie Vasilovičovým spálňovým prepadom, ale Perovou Rannou serenádou, ktorú zahral na cimbale. Keď už boli všetci povstávaný, pobrali sa na cestu do mestečka Hurbanovo, skade napísal, ten pán, že ho okradli o pásku. „ Vasilovič?“ opýtal sa Pero. „ No?“ odpovedal Vasilovič. „ Počuj, ak sa môžem spýtať, prečo si sa pozeral, keď som sa prezliekal?“ pokračoval v otázke Pero, odpovede sa však nedočkal, pretože zo zadu ho náhle chytil za plece Dano a povedal: „ Môžem aj ja?“ Pero sa zatváril čudne a jeho tvár sa vrátila do pôvodného stavu až potom čo Dano doplnil svoju vetu: „ ..... Šoférovať?“ „Ešteže tak kamarát, šoférovať, už som sa zľakol, že sa pýtaš či môžeš robiť to isté, čo robil Vasilovič.“ vydýchol si Pero. „ Pravdaže môžeš šoférovať, keď budeme mať najbližšiu prestávku, pustím ťa k volantu.“ potvrdil Pero, namietal však Vasilovič: „ Nie, ty nemôžeš šoférovať. Nebudeš šoférovať moju STARÚ MAŠINU, pretože sú veci, ktoré môžeme robiť len ja a Pero!“ Na to sa začali všetci ostatní smiať a Pero povedal Vasilovičovi: „ Prosím ťa, už buď ticho, alebo nehovor dvojzmyselné vety.“ Vasilovič poslúchol a nasledujúcu pol hodinu nepovedal ani slovo, vlastne začal spievať a to taktiež nebola výhra.

 

Tak a konečne boli v Hurbanove. Vasilovič si dal na oči slnečné okuliare a začal si vykračovať ako pravý líder. Keď však videl, že ostatní chlapci sa nemotorne tackajú za ním, zavelil stáť a: „ Prosím vás, ako to kráčate, ja som tu Big Boss a keď je niekto Big Boss tak jeho podriadení kráčajú nie za ním v dvojmetrových intervaloch, ale vedľa neho, pravdaže, nie až tak sebavedomo ako Boss lebo Boss musí vyniknúť. Vy vôbec nepozeráte filmy?!“ rozkázal Vasilovič a keď sa všetci zoskupili podľa jeho slov, kráčali ďalej ku vchodu činžiaku, kde bývala údajná obeť páskového zločinca.

Avšak chlapi unavení počúvaním intenzívneho pol hodinového Vasilovičoveho spevu boli mierne očapení a priveľmi nevnímali svet okolo seba. To sa im napokon stalo aj osudným. Zatiaľ čo Vasilovič vošiel cez dvere, zvyšok partie, stále kráčajúci povedľa neho nabúral buď do schránok, alebo múrov pri vchodových dverách. Vasilovič si to dokonca nevšimol a zbadal sa, že je sám až pri výťahu: „ Chlapi, jak sa používa tento stroj? A čo tu vlastne robí? Čo sme v zábavnom parku? Chlapi pomôžte. Chlapi? Kde ste?“ povedal a začal ich hľadať. Chlapi sa zatiaľ pozviechali zo zeme, oprášili sa, Pero oprášil cimbal a išli smerom k Vasilenkovi. „ No a už sme tu.“ prezadil Majo. Dano potom objasnil Vasilovičovi, na čo je výťah, ale ani po polhodinovom Danovom improvizovaní na tému: ČO JE VÝŤAH A NAČO SLÚŽI Vasilovič nepochopil a so slovami: „ Máš pravdu kamarát.“ išiel po schodoch. A tak sa Dano, Timotej, Majo a Ďulo viezli výťahom bez Vasiloviča. Pero po dôkladnom odvážení cimbalu, či sa kvôli nemu nepreťaží výťah napokon nastúpil a aj on sa vyviezol hore. Všetci sa stretli na treťom poschodí, kde by mal bývať pán Alfréd – občan ktorého nejaký darebák, podobne ako Pera okradol o pásku. Vasilovič sa už, už chystal zaklopať, ale v tom mu zabránil Pero: „ Vasilovič, budeme moderný. Zahrám na cimbal a pán Alfréd nám otvorí.“ A tak Pero začal opäť hrať. Po chvíli začuli kroky a šomranie pána Alfréda: „ Čo mi sem zablúdil slovenský národný orchester, či čo.“ Potom otvoril dvere a opýtal sa: „ Čo chcete?“ Vasilovič mu potom vysvetlil, čo ako, že kto sú, na čo prišli a tak ich pán Alfréd pustil dnu. Usadili sa na žltej vyblednutej sedačke s vyblednutým znakom Československa. Pán Alfréd bol podľa svojho výzoru „duchodca“. Na chvíľu zmizol v kuchyni skade o chíľu vyšiel z obloženými chlebíčkami. Vasilovič najviac hladný si z chlebíčkov zobral ako prvý a bolo vidno, že mu chutí: „ Páni skutočne musím vás pochváliť pán Alfréd, vynikajúci chlebíček a hlavne ten modrý dobre vyzretý plesnivý syr je najlepší.“ pochválil pána Alfréda. On sa len usmial a povedal: „ Mládenček, som rád, že ti chutí. Ale len tak pre tvoju informáciu, to nie je syr, ale paradajka. Kúpil som ho počas druhej Československej republiky. To ti už bolo dávno. Tie časy.“ Vasilenkovi po tomto prejave zjavne prešla chuť a chlebíček išiel bežať vypľuť. Ako tak po celom byte hľadal záchod, pán Alfréd ho nasmeroval: „ Kadibúdku mám pred vchodom. Viete ja mám rád starožitosti.“ A tak chudák Vasilenko musel bežať po schodoch, keďže výťah zatiaľ nevedel používať a keď prišiel ku kadibúdke, zistil, že je zamknutá. A tak to vyriešil po svojom a po jeho návrate do bytu pána Adolfa zarecitoval: „ Kadibúdka bola zamknutá, chlebíček som musel vypľuť na chodníček.“ „ Pohov vojak.“ povedal mu pán Alfréd. „ Dobre, pán Alfréd, vám vraj ukradli pásku. Môžeme vedieť kto? Ako vyzeral zločinec?“ opýtal sa Ďulo. „ Môžem, môžem. Mal červenú bundu, modré nohavice, vlaste monterky, monterky, na hlave nejaký klobúk sivý, sivý a vysoký bol asi meter a pol.“ opísal „ Počkajte meter a pol bol vysoký ten klobúk či zločinec?“ chcel sa uistiť Timotej a po odpovedi, že meter a pol bol vysoký zločinec len súhlasne pokrútil hlavou. Dano sa naklonil  k Vasilovičovi a spýtal sa ho: „ Počúvaj, teraz ako to opisoval ma napadla jedna vec. Mohli by sme tú osobu nakresliť, podľa toho opisu, nie?“ „ Neviem kresliť.“ vysvetlil Vasilenko, ale v tom sa ponúkol Ďulo, že on vie celkom fajn kresliť a mohol by načrtnúť identikit toho zločinca. A tak si od Alfréda vypýtali papier, pero a Ďulo kreslil podľa opisu. Všetci natešení, že majú identikit páskového zločinca už vstávali od stola a lúčili sa s pánom Alfédom, keď vtom Maja napadla ešte jedan vec: „ Pán Alfréd, ešte pre zaujímavosť ak sa môžem opýtať, čo ste mali nahraté na tých páskach, ktoré vám ukradli?“ „ ČOŽE? Na akých páskach? Čo nahraté? Ja vám tu celý čas rozprávam o tom, ako mi niekto ukradol moje lepiace pásky, ktoré som používal na upevnenie mojej zubnej protézy, ktorú mi vyrobili ešte počas  Československej republiky.“ vysvetlil pán Alfréd. Vsilovič sa hodil na zem, kľakol na kolená, začal si trhať vlasy a nariekať: LEPIACE PÁSKY,  LEPIACE PÁSKY, ja sa zbláznim!“
všetko je problémom 01. časť.docx, (101.79kB)
Stahni si 1. časť seriálu: Všetko je problémom.

Bolo len sedem hodín ráno, ale Pedro Pero, už stihol zobudiť spomaleného kohúta a už si začal „brúsiť“ svoj cimbal. Aj keď cimbal, je typický skôr pre rómov, náš Pero je originál slovenský beloch. Aj keď treba priznať, že pre jeho záľubu v hraní na cimbal, ho mnohí volajú: biely cigáň. Akosi tak Pero hral na cimbal, ani len netušil, aký náročný bude dnešný jeho deň. Všetko to začalo obyčajným zaklopkaním. KLOP-KLOP. Pero nenaučený na návštevy išiel skôr skontrolovať vodovodný kohútik, v domnení, že to KLOP- KLOP vydáva práve on. Po chvíli však zistil skutočnosť, že to klopkanie je predsa len klopkanie na dvere.

„ Ja aj tak do tej Pošty pre teba nepôjdem. Darmo po mňa chodia.“ šomral si cestou k dverám. Keď dvere otvotil, dovnútra vtrhla čierna postava a bežala do Pedrovej obývačky. „ Hej, hej!!!“ kričal Pero. „ Heja.“ zakričal mu chlapík, zobral mu z obývačky všetky pásky / Mc aj videokazety / a odišiel preč. Pero ešte chvíľu nehybne stál na mieste a potom sa pobral ku počítaču, znovu sa načierno zapojil k internetu a do vyhľadávača dal vyhľadať slovo: Mám problém. Ako prvú našiel vetu: „Roky mám problémy s obličkami a suseda mi poradila, aby som užívala rybací olej. Mám ju poslúchnuť?“ Po tomto prvotnom neúspechu v hľadaní sa nakoniec dopátral k stránke spoločnosti: Verejnosť proti problémom. A tak si Pero odpísal adresu a zaumienil si, že pôjde k majiteľovi tej firmy, pánu Vasilovičovi Vasilenkovi.

U VASILENKA: Keď Pero prišiel namiesto, vymákol majiteľa Vasiloviča ako spí. Bolo mu ľúto takto prepadnúť a budiť spokojne spiaceho človeka, tak si priľahol ku nemu a so slovami: „ Aj ja som unavený.“ zaspal. Po prebudení, však zažil nepríjemný šok. Vasiloviča nebolo, a namiesto neho ležal teraz vedľa Pera lístok: ÚCHYL VYPADNI!. „ Slušný chlapík, nechcel ma budiť, tak ma nechal tak.“ pomyslel si Pero, zobral do ruky pero a dopísal k tomu odkazu nový odkaz, ktorý znel: „ Pán Vasilovič, ja tu na vás počkám.“ A tak Pero znovu zaspal, až do chvíle, kým domov neprišiel Vasilovič. Vasilovič bol zhrozený, že Pero je ešte stále v jeho posteli, ale bol natoľko unavený, že nemal silu Pera budiť. A tak si vyčerpaný robotou ľahol vedľa neho, zaspal a Perovi napísal nový lístok s trochu čudným textom ( zrejme kvôli tej únave) : „ Ak porodím dieťa, zvalím vinu na teba.“

 

Keď sa táto situácia zopakovala znova, Vasilovič si povedal, že ešte jednu noc vydrží a hneď na druhý deň sa bol so svojim problémom vyspovedať kamarátom: „ Chlapi, ja spím s chlapom.“ vybehlo z neho. „ No, ale to už nie je náš problém.“ trochu posmevične mu odpovedal Dano Kerez. „ Ty si sa mi od začiatku zdal nejaký čudný.“ rozmýšľal Ďulo. „ Ale nie chlapi, nemyslite si, ja s ním nespím dobrovoľne.“ vysvetľoval ďalej Vasilovič. „ Za peniaze, teda?“ skúmal Ďulo. To ho však už Vasilovič schytil po krk a začal s ním metať, po chvíli ho pustil, nastrčil päste a povedal: „ POĎ RAMBA, POĎ RAMBA.“ Po tomto miernom  „zhode“, (ako by sa vyjadrili osoby ženského pohlavia, ktoré navštevujú známu internetovú stránku na chatovanie začínajúcu sa na PO.. ) Takže po tomto parádne brutálne, totálne strápnení ( akoby sme povedali my „chlopi“ ) nastalo ticho. Po ňom samozrejme nasledovali výbuchy smiechu a po nich nasledoval cimbal. „ Čože?????? Počujem dobre, ja počujem dobre, že počujem medicimbal?“ opýtal sa Ďulo, keď začul s Vasilovho domu znieť divný zvuk. „ Ak som dobre počul, a to čo som počul je to čo si počul ty, podľa mňa áno. Cimbal.“ odpovedal Timotej. „Takže takto čisto teoreticky, by som sa chcel opýtať, že odkiaľ sa tu nabral ten cigánsky stroj?“ čisto hypoteticky, teoreticky, psychicky aj fyzicky sa  pýtal Dano. Odpoveď na otázku sa však nestihla poskytnúť, pretože spoza rohu už kráčal Pero. Urobil dvojitý poklon a začal rozprávať: „ Volám sa, Pedro Perožník, pochádzam z Bratislavy, mám ......“

„ Počkaj, počkaj, to sa mi snáď zdá! Počúvaj Vasilovič, ty si nás akože všetkých prihlásil do zoznamovacej relácie pre gayov? Čo ti už šibe?“ zúril Dano. „ Nie, nie, páni ma nepochopili. Mňa sa nemusíte báť.“pokračoval Pero. „No neviem, neviem tie vaše slová, nejak čudne znejú, ja asi odídem.“ rozmyslel si Dano. „Chceš RAMBA? chceš RAMBA?“ rozkrikoval sa na neho Vasilovič a už bol pripravený na útok. Celú vzniknutú situáciu zakončil Ďulo vetou:

„ Ticho v súdnej sieni!“ Aj keď táto veta nemala logiku, fungovala, všetci do jedného stíchli. Ozval sa však Pero: „ Počúvajte, ja vám to vysvetlím. Nejaký zlodej mi ukradol všetky moje pásky a tak som si na internete našiel vašu firmu Verejnosť proti problémom, a tak som za vami prišiel, keby ste našli toho páchateľa. A vedľa vás Vasilovič som spal, preto, lebo keď som prišiel ste spali, a ja som vás nechcel budiť.“ dovysvetľoval Pero, Vasilovič sa rozplakal a zakričal: „ STENU DÁME PREČ!“ Rozbehol sa ku Perovi a objal ho. „ Naozaj ste si istý svojou orientáciou chlapci?“stále podpichoval Dano.  „ FOTO FOTO?“ zakričal Timotej.

„ Takže chcete aby moja firma, vyriešila váš problém?“opýtal sa Pera Vasilovič. „ JO!“ odvetil Pero. „ Len sa mi zdá, že tá vaša firma, vlastne ani nefunguje, nezaregistroval som vašu kanceláriu, propagáciu firmy, spokojných zákazníkov a tak.“ dokončil Pero a Vasilovič sa zapotil. Tú stránku o tej firme založil, len tak zo srandy, a teraz ku nemu prišiel nejaký chlapík, ktorý chce aby mu vyriešil jeho problém. Dostal však nápad. „ Dobre, pán Perožník, vášmu problému sa budeme venovať zajtra, keď tiež chystáme veľkú firemnú manifestáciu. Teraz by ste nás však mali opustiť, pretože v rámci príprav manifestácie sa v tejto hodine a minúte a sekunde začína naša schôdza.“ „Takže dobrú noc pán Pero.“ zaželal Perovi Vasilovič a Pero sa opäť rozbehol, do spálne, kde spal aj noci predtým. „ Nie, nie, nie tam! To je moja spálňa!“ bežal za ním Vasilovič a nasmeroval Pera do druhej izby, kde bola jedna posteľ. „ Teraz budeš spať sám Pero.“ vysvetlil Vasilovič. „ Ja sa bojím“ zakvílil Pero. „ Ty ma nes.. Nehnevajte, ma a spite. Dobrú“ nazúrene povedal Vasilovič a vrátil sa späť vonku k svojim kamarátom. „ Kamovia počúvajte, potrebujem vašu pomoc, zajtra sa všetci budeme tváriť, že sme združenie verejnosť proti problémom, jasné. Lebo keby nie, tak by som sa strápnil v celej dedine.“ poprosil Vasilenko. „ To už máš jedno Vasilovič, ty si sa už aj tak dobre strápnil. Konkrétne s tým RAMBOM.“ kriticky mu pripomenul Dano. „Prosím, prosím, prosím! Prosím vás!“ prosíkal Vasilovič až kým jeho kamovia s ním nakoniec súhlasili.

 

A tak na druhý deň, Vasilovič vytiahol z povaly starý zaprášený megafón, z garáže vytiahol škodu 100, ktorú prezýval : STARÁ MAŠINA a začal všetko pripravovať na manifestáciu. Keďže Vasilovič chcel aby sním išli všetci kamovia, rozhodol sa v „mašine“ urobí viac miesta. Znovu potvrdil svoju povesť radikála a radikálne odflákal strechu zo škodovky. „ Teraz budeme viac videní.“ vysvetlil svoj počin. Potom ešte vytiahol sprej a nemotorne na auto nastriekal názov jeho spoločnosti : VPP.  Po týchto krokoch bolo na čase vyskúšať aj megafón. „ OU NANANNANA OU NAAAJTVIŠ......“ zahulákal do megafónu a všetkým bolo hneď jasné, že megafón funguje. „ Zlatý mój, dobre funguje, ale ty ešte az zaškriekaš do toho mikrofónu, tak ja ťa dám veľmi dole......... Dole z toho auta. Uvedom si, že nevieš spievať.“ zahral sa na mafiána Dano. Vasilovič v snahe uposlúchnuť upozornenie prestal spievať, zapol mobil a do megafónu pustil LEONU LEWIS – RUN. To už Danovi totálne praskli nervy, vytrhol Vasilovičovi megafón z rúk a začal do neho ako zmyslov zbavený kričať: „ ZARÁNA JE NAJLEPŠEJŠI, ZA RÁNA JE ROSA......“ Celé toto divadlo zakončil Timotej takpovediac popovo - metalovým výkrikom: „A TO JE CHYBA!!!!“  známou znelkou zo známej skladby Alibi. Späť do reality ich uviedol Majo:

„ Prestaňte už, takto tú sprostú manifestáciu nespravíme ani do zajtra.“ zakričal. Všetci stíchli ale ešte pred tým, ako sa pohli zaspieval si aj Ďulo: „ GO GO GO!“ ktorý sa tiež chcel pochváliť svojim spevom.

 

Konečne sa teda dočaptali na cestu. Vasilovič ihneď chytil iniciatívu do svojich rúk a začal promo Verejnosti proti problémom: „ Verejnosť proti problémom. Prídete k nám s problémom, odídete bez problému!“ povedal sebavedomým hlasom, aký vodca jednoznače musí mať. Na chvíľku sa odmlčal a potom predniesol tú istú vetu po anglicku: „Public against the problem. Come to us with problems, you go without a problem.“ Keď uvidel ako sa ku autu VPP valí nemecká menšina, vyjadril sa aj v nemčine: „Bevölkerung gegen das Problem. Mit Problemen zu uns kommen, gehen Sie, ohne ein Problem.“ Nemci ho zaregistrovali a začali chŕliť pochvalné vety typu: „ NA JA.“ „SUPER“ „JA WOHLE“ „SEHR GUT“ NATüRLICH“. Vasilovič sa uškrnul a bol rád, akú podporu získal u nemeckej menšiny. Ako sa však ukázalo podpora bola iba chvíľková a Nemci sa o pár sekúnd prestali zaujímať o VPP a venovali sa venovať len sebe. Jeden najtučnejší s najčaptavejšou chôdzou povedal druhému: „We Will grosse buz....“ Túto vetu však našťastie prerušil Dano, ktorý povedal prvú vetu čo ho napadla: „Obávam sa, obávam aj ja mám doma prasačku.“ len aby prekril nemecké vulgárnosti a opĺzlosti. Po tejto Danovej vete, však došli všetky ostatné veci. Nikto nevedel, čo hovoriť, a tak sa len prevážali na aute, hore, dole, doprava, doľava až kým sa na ceste neobjavili deti, ktoré začali našim VPP- ákom ukazovať tvrdé gestá hodné najhumusnejšieho humusného humusa, zvaného RIŤOHUMUS RAPERSKÝ, ( ale o tom potom ). Dano sa naštval a začal milým detičkám nadávať nie práve najmilšie nadávky. Timotej v snahe aby tie nadávky nevyzneli až príliš hrubo, začal pospevovať znelku z Večerníčka. To však už pred VPP autom stál vyšší chlapík, otec jedného z detí, ktorý mal rovnako ako jeho synček na tričku veľký xicht  RIŤOHUMUSA RAPERSKÉHO a začal „čávovať“ : „ Čo si myslíš, že kto si, ty zasran.“ Dano sa ho však nezľakol, vyhrnul si rukávy a začal tiež rozprávať tvrdým hlasom: „ Ja ti chcem akože veľmi pekne povedať, že ja sa volám Dano Kerez, po otcovi a ak niečo máš proti mne, tak aj mám proti tebe, a to už je dosť zlé kamarát. Ja len písknem a hneď mi sem začnú chodiť kamaráti a ovládam Kung Fu čislo 58 a v Mojom najmilšom hite som posielal hlasy Marianne Štefánikovej. Takže ty si chceš začat s Majou? Že sa nehambíš, biť ženu, cha.“ pomotal hlavu a poplietol ““““siláka“““““, ktorý sa nezmohol ani len na vetu. Vystúpenie Dana sa však ešte nekončilo, nasledovalo ešte finále. Dano sa nadýchol, zobral do rúk megafón a začal kričať na celú dedinu: „ TENTO ČLOVEK CHCE BIŤ ŽENU! CHCE BIŤ ŽENU! JE TO ZBABELEC.“ Dotyčný síce oporoval a začal kričať, že to nie je pravda, ale megafón je megafón a ten len tak ľahko nikto neprehluší. A tak sa chlapík aj so synčekom radšej spratali preč. Dano po tomto víťazstve víťazoslávne vykríkol: „ Dámy a páni, vidíte to, prvý problém vyriešený. VPP, VPP.“ začal skandovať a ostatní ľudia sa pridávali: „ VPP, VPP, VPP, VPP.“ rozozvučalo sa po celej dedine. Vasilovič jasal. „ A teraz všetci zaskandujeme celý názov spoločnosti. V.....“ začal a zrazu sa mu celý svet obrátil naruby. „ VEREJNO PROSPEŠNÉ PRÁCE, VEREJNO PROSPEŠNÉ PRÁCE, VEREJNO PROSPEŠNÉ PRÁCE.“ Títo všetci ľudia, čo skandovali pracovali na obecnom úrade ako zamestnanci Verejno prospešných prác - VPP a mysleli si, že chlapci vlastne propagujú  VEREJNO PROSPEŠNÉ PRÁCE. Vasilovič bol natoľko zničený, že sa mu už nič nechcelo vysvetľovať a za stále silného pokriku: VEREJNO PROSPEŠNÉ PRÁCE, VEREJNO PROSPEŠNÉ PRÁCE odfrčal s autom a jeho kamarátmi späť domov. Tam už stretli Pera.

„ Pero počúvaj, no čo povieš, začiatok bol dobrý nie, len na konci sa to kúsok pokazilo.“ hovoril mu Timotej. „ Viete čo, ja neviem, ja som teraz vstal.“ odvetil Pero a Vasilovič zmenil farbu   z červenej na ešte červenejšiu. „Vlastne mňa to vaše promo ani netrápilo, ja som chcel len aby ste čo najskôr vyriešili môj problém.“ doplnil Pero a Vasiloviča, ktorý opäť zaujal svoj Rambo postoj musel spacifikovať Dano. „ Chlapi odhoďte Ramba nabok, ide sa riešiť problém.“ vyrukoval ( alebo NARUKOVAL?) s riešením Timotej. „ Poznám jedného chlapíka priamo v obci, ktorý by nám vedel pomôcť. Sám sa necháva oslovovať Páskový GURU, ten sa do pásiek vyzná ako nikto iný.“  dokončil Timotej. „ Koho myslíš?“ vyzvedal Ďulo. „ Neviete? Jecuka.“ odpovedal Timotej, Vasilovič od zlosti odpadol a Dano v hystérii vykríkol: „ JECUKA? TOHO OŽRANA? TOHO MANIAKA NA PÁSKY, ČO MÁ AJ ZUBNÚ PASTU NAHRATÚ NA PÁSKE?“ „ Presne tú osobu myslím.“ kľudne odpovedal Timotej. „ Máte niekto lepší nápad? Čím budeme dlhšie rozmýšľať, tým sa problém bude dlhšie riešiť a Pero zaplatí menej a nebude spokojný. A spokojnosť zákazníka je predsa prvoradá.“ A tak nakoniec všetci poslúchli Timotejovu víziu a nasadli na starú mašinu. Za volant vytrepali odpadnutého Vasiloviča, ktorý bol stále v bezvedomí ale zvukové povely za to vnímal. Tak keď mu Ďulo zakričal: „ Vasilovič odboč doprava“  Vasilovič odbočil. Keď už boli pri Jecukovom dome, vystúpili a hneď na to už pri nich stál Jecuk vyzlečený do pol pása, s pivom v jednej ruke a vidlami v druhej ruke. „ ČO je, čo je.......“ zakričal na nich. Chlapi slušne pozdravili a potom sa Jecukov zrak zastavil na Perovi: „ Čo je maďar, rabuješ het?“ Pera sa to dotklo, pretože bol v hĺke srdca hrdý Slovák a začal s Jecukom slovnú bitku: „ Ty si maďar, ty, ty, ty...“  Jecuk sa však nedal: „ Čo je, čo je. Veď sa neboj, ty doplatíš, ty doplatíš. Veď sa neboj. Pôjdeme s vidlami na teba... Presne tak. Počúvaj máš prasačku?“ „ Mám, chovám prasačky, prečo?“ zvedavo a nechápavo sa opýtal Pero. „ Tak ti vymlátim všetky prasačky. Spadnú.“ hrozivo zaručal Jecuk a ňa Perovi bolo vidieť, že dostal strach. Keď to však Jecuk videl, začal sa smiať, chytil Pero okolo  pliec a povedal: „ My sme kamaráti. Che, che, che. Ty si ako môj Broko. Ani on nemá rád žarty. Broko to neznáša.“ Zmätený Pero povedal len: „ Vážený pane, ja nie som pes.“ To ho však opäť odbil Jecuk slovami: „A čoččooočočočočooo...“ Túto debatu ukončil Timotej, pretože aj na ostatných chlapcoch bolo vidieť nervozitu. „ Počujte, ehm ujo, prišli sme za vami, pretože vieme, že vy všetko máte na páske a obľubujete pásku. A tuto kamovi Perovi, jeden pekný deň...“ „ No nebol veľmi pekný deň. Zima ti bola. Kosa, kosa.“ opravil Timoteja Pero. Na to sa však už chytil aj Jecuk: „ Ešte len bude zim..“ Nestihol však dopovedať a na celý dvor nostalgicky zakričal Dano:  „ A v Rusku ti je aká zima, v Rusku. Vždy som chcel ísť do Ruska. Už ako malý chlapec som o tom sníval. Už odmala som obdivoval Rusov aký sú tvrdý národ.“  „ A ako slopú.“ doplnil Dana Jecuk a pokračoval: „ Ja som ti bol v Rusku. Tam prišli za mnou takí dvaja chlapi, v čiernom. Proste sedliaci. Som sa zľakol, no a idú ma biť. Vytiahli pištole a že, Ruská ruleta. Som vytiahol z vrecka takú drevenú. Nie palicu, ale fľašku.

Som im nalial, pili sme. A potom spadli. Nevládali. Éj a mne ti bolo ešte málo. Som si ešte doobjednal nejaké to pivečko, vínko. A oni, že už nechcú. Rusi málo vydržia. Menej ako ja.“ „ Vážení, ak ste skončili, mohol by som pokračovať?“ opýtal sa Timotej. „ Pokračuj, pokračuj, len nech už ideme z tadiaľto preč.“ dal mu súhlas Ďulo. „ He hej, nie tak rýchlo chlapče. Toto slobodný štát, toto je demokracia. Navrhujem referendum. Ja napríklad, nechcem aby si pokračoval. Ja sa chcem vykecať. Toto je môj majetok, môj pozemok a len ja rozhodnem čo sa tu bude diať. V Amerike, by vás už rozstrieľali, za vstup na cudzí pozemok. Keby som bol Američan zoberiem kalašnikov napríklad.“ „ Máte zbraň?“ zo záujmom sa ho spýtal Dano. „No, mám.“ odpovedal Jecuk. „ A mohol by som vedieť, zkade ste ju získali, a kde ju máte?“ opýtal sa znovu Dano. „ Na páske. Veža hrá.“ opäť odpovedal Jecuk. „ Jáj pardón, zabudol som.“ ospravedlnil sa Dano. Vtom sa náhle prebudil aj odpadnutý Vasilovič: „ Čo, čo je, kde sme to?“ opýtal sa. „ U Jecuka.“ snažil sa udržať pokojný tón Timotej. Vasilovič, zbledol, nahlas zasyčal: „ U Jecuka?!“ a znovu odpadol. To sa už ku nemu zohol Jecuk a začal mu vravieť:

„ Vstávaj hore.“ Timotej bol už celý červený a tak  rýchlo, ako zvláštny druh veveričky: veverička naspídovaná,(  latinsky wewericulum speedusys ) povedal: „Pán Jecuk, prišli sme za vami, či ste náhodou niečo nepočuli o zlodejovi, ktorý kradne pásky. Pretože tuto Perovi minule ukradol pásky, ktoré mal v dome.“ „Neviem.“ odvrkol Jecuk. „Dobre len toľko sme chceli, keby niečo, prídeme za vami alebo vy príďte za nami, ok? Keby ste niečo zistili.“ dopovedal Timotej, ale Jecuk, ho už asi nepočul, pretože ušiel do domu a o chvíľu vyšiel von aj s nejakým gramofónom a zapol nahlas ľudové pesničky. „ CHLOPI KDE IDETE TANCUJEME. SPIEVAME.“ kričal, keď videl, že chlapi už trielili preč.

 
K a K štúdio ( čítaj : ká a ká štúdio )